Frederique Constant: kupovanie švajčiarskych hodiniek na Slovensku

-DEŇ PRVÝ-

[Ja] "Dobrý deň, chcel by som u vás kúpiť hodinky Frederique Constant, ale nemáte ich na predajni. Mohol by som vám poslať e-mail s modelmi, medzi ktorými sa rozhodujem a napísali by ste mi k nim ceny a za aký čas by ste mi ich vedeli dodať?"

[Predavačka č. 1] "Nooo... Teoreticky...(?)"

[Môj vnútorný hlas] "To čo je za reakcia?? To načo  SME sem chodili..."

/Medzitým prichádza predavačka č. 2./

[Ja] "Dobre, takže sa môžeme dohodnúť, že mi pošlete ceny e-mailom. Včera som bol vo vašej predajni v Bratislave a ponúkli mi zľavu, myslíte, že by sme sa vedeli nejako dohodnúť aj tu u vás?"

[Predavačka č. 2] "NIE!!" /Výrazne expresívny tón./

[Môj vnútorný hlas] "Prečo na nás kričí?? Veď sme sa jej nič nepýtali... Poďme preč odtiaľto!!"

[Ja] "No ale viete, tam mi ponúkli zľavu 10 %, to sa mi oplatí ísť tam..."

[Predavačka č. 2] "Tak choďte tam!!"

[Môj vnútorný hlas] "To nepovedala... Povedz mi, že to nepovedala!! Okamžite odchádzame!!"

[Ja] "A vy nechcete predať hodinky za *** €??"

[Predavačka č. 2] "My ich predáme niekomu inému, my tu nemáme konkurenciu..."

[Môj vnútorný hlas] "Tak ale toto nie!! To čo tu ešte robíme?? Ideme!! Hneď!!"

[Ja] "Môžem vás teda poprosiť e-mailovú adresu k vám do predajne?"

[Môj vnútorný hlas] "To ako čo si si teraz pýtal!!?? Ty nie si normálny... TY NIE SI NORMÁLNY!!"

-DEŇ DRUHÝ-

[Ja] "Dobrý deň. Ja by som chcel spísať záväznú objednávku na hodinky, dnes sme spolu mailovali..."

[Predavačka č. 3] "Dnes prišlo veľa mailov..." /Výrazne odmeraná - vedúca predajne./

[Môj vnútorný hlas] "Ako my sme tu prečo znova!!?? Ty už si zabudol, čo sa tu dialo včera??"

[Ja] "Išlo o Frederique Constant... Ale chcel by som to s vami pozrieť v katalógu, aby sme to objednali správne."

/Hlasný povzdych, veľmi pomaly hodila predavačka č. 3 na stôl bez slova katalóg... Tak som si tam hodinky sám našiel... Medzičasom vybrala objednávkový formulár.../

[Môj vnútorný hlas] "Ja ťa prosím... Poďme preč... Poďme preč..."

[Predavačka č. 3] /Začíname vypisovať formulár./ "Meno a priezvisko..."

[Ja] "Biba..."

[Môj vnútorný hlas] "Chyba... To čo si povedal?? Ty si nepočul, že MENO a priezvisko a nie PRIEZVISKO a meno??"

[Predavačka č. 3] "MENO!!" /Predavačka č. 3 Pozerala celý čas do formulára a dostával som len strohé povely, čo mám nadiktovať./

[Ja] "Prepáčte... Lukáš... /Vypísanie zvyšnej časti formulára prebehlo bez závažnejších problémov. Už som si dával veľký pozor, čo poviem./

[Predavačka č. 3] "Keď hodinky prídu, zavoláme vám. S týmto potom príďte..."

[Ja] "Ďakujem, dovidenia..."

[Môj vnútorný hlas] "Ty si sa ešte aj poďakoval..."

Všetko sa odohralo tak, ako som to kvôli diakritike na iPhone vyše hodiny písal. Prečo som si tie hodinky aj napriek neuveriteľne primitívnemu prístupu a absolútnemu nezáujmu o mňa ako zákazníka objednal? To by sa po prečítaní možno niekto spýtal...

Na nepoznanie odpovede nemá nikto v tejto krajine ani najmenší nárok...