Všetci máme takých známych. Idete po ulici, po nákupnom centre, popred svoj dom, po parkovisku, kupujete lístky do kina. Vidíte známu tvár. Človeka, s ktorým sa poznáte do tej miery, že pri vašom náhodnom stretnutí v sociálnom prostredí neočakávate ani zdvorilostnú konverzáciu, ani krátku debatu o počasí, ale predsa niečo podvedome očakávate... Pomaly sa k sebe približujete, snažíte sa o nenútený očný kontakt, rečou tela dávate jemne najavo, že toho človeka vidíte, vnímate a pomaly sa nadychujete a chcete prehovoriť a...(??)
Už len bezhlasne vydýchnete a nepozdravíte sa...
On sa na vás ani nepozrel... Videl vás, no v poslednej chvíli odvrátil pohľad. Všemožne sa snažil, aby ste si to nevšimli, ale vy ste si to všimli. Možno sa vám pohľady aj na malú chvíľu skrížili, ale teraz už o tom pochybujete a premýšľate, prečo sa to stalo, prečo sa ten človek takto zachoval. Váš zámer bol predsa prostý, nahlas a zreteľne sa pozdraviť a prejaviť tak úctu človeku, ktorého poznáte...
Ale zaslúži si vašu úctu??
S týmto sa stretávam celý život. V škole, v práci, vo voľnom čase...
Legenda o Pai Meiovi pochádza z Číny... Jedného dňa kráčal Pai Mei, kňaz klanu bieleho lotosového kvetu po ceste a stretol šaolinského mnícha. Prejavil mníchovi úctu veľmi jemným kývnutím. Mních tento prejav neopätoval. Či si to jemné kývnutie nevšimol alebo nepozdravil Pai Meia schválne, nie je známe. Známe sú však dôsledky... Na druhý deň sa Pai Mei objavil pred kláštorom, z ktorého mních pochádzal a zavraždil všetkých šesťdesiatich mníchov, ktorí v kláštore prebývali...
Radikálnosť tohto riešenia samozrejme nie je pochopiteľná a už vôbec nie akceptovateľná...
Nezaslúžite si našu úctu vy všetci, ktorí sa neviete pozdraviť...
