Je to neuveriteľne nepríjemný pocit. Zažil som to asi trikrát, ale takto dramaticky ešte nie. Situácia bola pomerne prehľadná. Zo zastávky odchádzal autobus, čo som videl už z diaľky. Videl som aj ľudí, ktorí z neho vystúpili. Tri deti vo veku do 10 rokov a s nimi otec, teda to, že to bol ich otec, je len domnienka, ale čo iné vás napadne, keď ich drží za ruky.
Pozrie doprava, doľava už nie... Už som bol tak blízko, že som počul, ako zakričal:
„Poďme!!“
Všetci štyria sa rozbehli a tlkot môjho srdca sa zastavil...
Brzda!! Naplno!!
Nerozmýšľal som nad tým, či dostanem šmyk, za každú cenu som chcel zastať... ABS... Zabrzdil som na premočenej vozovke s veľkými ťažkosťami... Zostali sme všetci stáť... Len som tam stál, svietil im do tvárí a pozeral sa na nich... Oni sa pozerali na mňa... Nezmohol som sa na vôbec nič... Žiadne gesto... Žiadny prejav... Len som sa na nich pozeral a prepadla ma strašná úzkosť... Naplno som si uvedomoval, čo sa mohlo stať...
A bol som šťastný, že sa nestalo nič...
TERAZ sa nestalo nič...
