Bolí ma hlava. Už dva týždne v kuse. Po návšteve obvodného lekára a následnom odbere krvi sa mi zistila zvýšená hladina istej zložky krvi, bojujúca proti cudzej látke. Nasledovalo nekonečné behanie po lekároch. Je zaujímavé, že každý lekár – špecialista sa zameriava len na tie symptómy, ktoré súvisia s jeho odborom. Nikto však dané symptómy nedáva do súvislostí. Asi tu treba niekoho ako Dr. House.
Ťahalo sa to už pár mesiace a pobudla som týždeň v nemocnici. Nepotrebovala som žiadnu „výnimočnú“ starostlivosť, keďže mi nič vážne nebolo. I keď sa to niekedy nezdalo, sestier, ktoré mi predpisovali (niekedy sami netušia aké) tabletky, tam bolo dosť. Niečo tu však chýbalo. Ľudskosť. Pre niektorých ľudí možno neznámy výraz, no na takomto mieste by som to očakávala. Keď už tie steny a vôbec všetko naokolo musí byť tak biele a pusté, aspoň trocha úsmevu pri podávaní raňajok, menej frflania pri práci a trocha ochoty. Možno len ja som toho názoru, no myslím si, že pri práci s ľuďmi je dobré mať k pacientom aj vzťah.
Po nepodarenej lumbálnej punkcii som bola vystresovaná až až. Veď človeku nie je jedno, že sa lekárka dva krát zle trafí medzi stavce. Po tých bolestiach pri otázke, či si to nechám zopakovať, som povedala nie. Až kým neprišiel lekár, ktorý bol tak ochotný a vysvetlil zmysel celého vyšetrenia s úsmevom a „ukecal ma“ pre zopakovanie lumbálky. S úsmevom, pozitívnym prístupom to spravil za necelé dve minúty. Ten rozdiel bol jasne viditeľný.
Po dvoch týždňoch ležania kvôli nepodarenej punkcii s postpunkčnými bolesťami hlavy som sa už cítila lepšie. A moja diagnóza? Nevedno. Čaká ma ešte nejaké to vyšetrenie, no ako som už spomínala, pôjde to vééľmi pomaly.
