Ako som už v prvej časti písal, bude to už moja štvrtá návšteva. O cestovaní som už čo to napísal. Skúsim sa podeliť o svoje ďalšie zážitky.
Keďže tam mám známeho (už spomínaného garden managera), hlavu som mal vždy kde skloniť. Prvý rok to bolo extra zaujímavé. Vtedy sme s brachom vzali aj môjho kamoša. A bývali sme celé letu u toho známeho. Nič zaujímavé by na tom nebolo, keby ten známy nebýval v izbe 2 X 3,5 metra. A to tam okrem postele a štyroch dospelých chlapov vošla aj chladnička, umývadlo, nočný stolík, skriňa s tv a písací stôl. Ako bonus sme za takmer papierovou stenou mali suseda z Pakistanu, ktorý veľmi obľuboval folklórnu hudbu zo svojej domoviny a dával to hlasitosťou patrične najavo. V tie lepšie dni sa hral aj na karaoke. V tom penzióne, ak sa to tak dá nazvať, bolo osadenstvo internacionálne. Od Poliakov po Sri Lančanov. Majiteľ bol z Cypru a hoci vraj vlastnil nehnuteľnosti za státisíce libier, po tých par desiatok bubáčikov nájomného si chodil každý týždeň pravidelne ako hodinky a v tých istých starých rifliach a košeli. Niekedy je milionára ťažko spoznať. Trochu mi pripomínal inšpektora Colomba. Každopádne to bolo zaujímavé ubytovanie. Dosť sme na tom ušetrili a na letné noci, kedy v izbe vedela teplota vystúpiť na 33 stupňov Celzia si spomínam už len s úsmevom. Na druhý rok to už bolo pohodlnejšie. Mali sme izbu len s brachom a dokonca hneď vo vedľajšom vchode od toho posledného bývania. Aj keď sme už platili asi 80 libier mesačne, už to bola normálna izba pre dvoch ľudí. Ako ďalší bonus bola rovno pod našimi nohami večierka a fast food...Takže som to leto pribral asi 6 kíl. Na tomto ubytovaní ma najviac pobavilo platenie za elektrinu. Nad vypínačom v izbe bol akýsi automat ako na kondómy na diskotoaletách, do ktorého ste hodili mincu, natiahli budík a o elektrinu ste mali na par hodín postarané.
No a minulý rok to už bolo úplne najlepšie. To už sme si našli privát u jednej čistokrvnej anglickej staršej dámy. Rapídne sa zvýšil luxus. No s tým sa ale zvýšili aj hygienické nároky na par slovanských junákov. Nie že by sme boli nejaké prasatá...ale prázdne plechovice od piva a obaly od chipsov pod vankúšom už museli byť tabu. Bonusom tu bola stále častejšia domáca strava. Teda pod domácou stravou si nepredstavujte domácu kuraciu polievku s mastnými okami a bravčové rezne so zemiakovým šalátom. Hmm, ale som pekne prešiel k ďalšej téme – stravovanie.
Všeobecne sa vie, že anglická kuchyňa je buď hnusná alebo žiadna. Skoro nikomu nepripadá mäsový puding nejako chutne... Každopádne fast food bol vždy náš favorit. Už zmienených hamburgerov s hranolkami bolo pomenej ale najviac sme sa ojedli krásnych mrazených hotových jedál. Kompletne celé menu v jednej tácke, prepichnúť celofán na vrchu a šup do mikrovlnky. Pred tým samozrejme vyliať polievku z konzervy do vhodnej misky a šup do mikrovlnky tiež. Po výdatnom obede sa hodí dezert. Takže vytiahneme mrazený ovocný koláč a šup do mikrovlnky. Po určitom čase ma vždy po „varení“ nejako začala bolievať hlava. Ale vraj to nemá súvis s tým žiarením. Musím ale úprimne priznať, že výber týchto instantných jedál je fakt veľký a väčšina je fakt chutná. Neviem, či sú výživné a zdravé. Ale koho to zaujíma keď príde večer vyrobený domov. Vtedy by ste zjedli aj ten celofán. Keď máte k dispozícii chladničku a mikrovlnku, zarobíte si na potreby pána žalúdka na deň za dve hodinky pri minimálnej mzde. V tomto menu je započítané aj jedno pivko a nie je započítaný jogurt s musli. Samozrejme niektoré kolegyne au-pairky s image Ally McBeal sa najedia aj za 3 libry šterlingov. Toľko asi k bývaniu a jedeniu. Už by som sa mal konečne dostať k tomu koseniu trávnikov. Ale ako vidíte, zas sa to tu nedostalo. Teraz sú v kurze trilógie. Takže bude nasledovať aj tretia časť tohto článku.
