Hovorí niekomu niečo Finchley alebo Barnet? O.K. Stačí povedať severný Londýn. Tam trávim (lepšie povedané odtravujem) už tretí rok skoro celé leto. Mal som šťastie, mám tam v obore zabehaného známeho a vždy tam chodím s mladším bráchom. Takže som nikdy nezažil syndróm osamote si v cudzej krajine celé dni hľadať prácu.
Cestovanie ma vždy bavilo. A tí čo ma lepšie poznajú vedia, že som sa sem tam dostal aj tam, kam som nechcel... Ale to je o inom. Do Britského impéria som sa našťastie vždy dostal v stanovenom čase a dokonca som dorazil aj na stanovené miesto. Vyskúšal som prepravu autobusom. Dlhý, dlhy, veľmi dlhý zážitok. Ale na ten výhľad nedám dopustiť. Toľko rôznorodých benzínových púmp, cestných zvodidiel a kdesi v diaľke svietiacich európskych veľkomiest som ešte nevidel. A ešte som aj ušetril. Škoda len, že na colnici majú všetci prišelci na diaľkových autobusoch akúsi nálepku finančne menejzaopatrených. Unudený anglický gentleman ale na hranici problémy nerobil. Je zaujímavé, že cesta domov sa zdá byť o dobrú polovicu kratšia. Stáva sa to aj vám? Empiricky výskum na toto fiktívne skracovanie cesty by bodol.
Na ďalší rok som otestoval aký budem mat vzťah k leteckej doprave. Bol pozitívny. Dnes už naozaj na rozdiel medzi cestovným lístkom na autobus a na letenku môžete zarobiť za 4 dni. Vrátim sa ale k eroplánom. Aj keď som mnoho nádejí do nášho Iľjušina nevkladal, do Prahy nás doviezol. Ostatne tak ako to robí už asi 30 rokov. Potom to už bola rutina. Páni colnici na letisku sú síce rovnako znudení, ale ide to tam akosi svižnejšie.
Keď už som pri cestovaní v Anglicku, nemôžem nespomenúť jeden z jeho symbolov – doubledecker. Skoro som ho nepoužil. A to z dvoch dôvodov. Ozajstne poschoďáky buď vymierajú alebo sa v oblasti kde som pôsobil vyskytovalo viac klasických modelov busov. Druhy dôvod je môj zvláštny systém v orientovaní sa. Jednoducho som sa z toho nemohol vymotať. Nie žeby som sa stále odviezol na opačnú stranu. Ale bol som vždy napätý. A napätie v kombinácii s tamojšou stravou (o tom neskôr) bolo mierne frustrujúce. Na druhu stranu som objavil dokonalosť samu v prepravovaní sa. Nech žije UNDERGROUND. Teda metro, nie umelecký smer. Síce aj ten niekedy ujde. Späť k metru, perfektne prepracovaný systém. A robený aj pre zamotancov ako som ja. Tabuľka na každom kroku, kde ste, kde ste boli a aká stanica pravé nasleduje. Mínusom je, že je to vraj svetové centrum vreckárov. To som videl v dokumente asi týždeň pred príchodom do Londýna. Obohatil som sa vedomosťami a s bráchom sme na verejnosti a len na verejnosti chodili za sebou tak, že vak s cennosťami bol vždy medzi nami. Doteraz neviem, či len vďaka tejto prepracovanej antikapsárskej aktivite sme neprišli ani o jednu libru. V metre sme o ňu neprišli nikdy...Pokračovanie niekedy neskôr.
