Sedím v okne, v okne do svetla.
Diamanty z oblôh lietajú,
kryštály čo svetlo skrývajú.
Chcem sa ich dotknúť, no mrú,
len čo srdca tlkot začujú.
To srdce, čo milovať mi možnosť dáva,
to srdce, čo blahom lieta,
Keď si čo len v spomienkach mojich a očakávaniach a snoch...
To srdce...
Vidím ťa a nič mi nechýba.
Plávaš v mojom náručí, tam v okne do záhrady.
Do záhrady s čiernymi dlaňami
otvorenými k nebu.
Otvorenými ku kryštálikom života.
Plávaš v mojom náručí a vodopády vlasov,
tmavých ako noc čo príde,
stekajú mi po tele.
Hviezdami v tej noci tmavej
sú len oči tvoje modré,
ktorým krásu luna závidí.
V očiach, v ktorých vlastný odraz vidím,
keď hľadím na všetko, čo láskou cítim.
Ponáram sa do hlbín
pier tvojich láskavých a dušu cítim vo všetkých častiach svojich.
Sedím v okne do záhrady plnej ničoho.
Len čisté lany ornamentov zo skla,
čo chladná noc upiekla.
Počujem aj vlny tónov, čo mi v ušiach jemne znejú
a srdce mi roztápajú.
Bo ja city skrývam, bránim,
často sa aj ľudí stránim.
No to vtedy len, keď som bez teba.
Keď si v mojom náručí,
vtedy viem, čo slovo raj mi značí.
Hoc i celý svet sa na mňa mračí.
V takej chvíli celý vesmír
zastaviť chcem na chvíľu,
by si čas oddýchol a ja bol s tebou hodinu.
Vidím ťa a chcem raz odísť k svetlu
V takú hodinu.
