Opité pod obraz boží deti, ktoré mali sotva dvanásť, možno mali trinásť. Výška meter päťdesiat bola dostačujúcim vstupným a čím opitejší, tým lepší. Podmienkou každej „dámy" tu bolo fajčenie čím viac tím lepšie. Chalani sa hádzali po dievčatách a všetko sprevádzali rečami ako by si to s každou aj dva krát rozdali.
Sama som bola zhnusená. Možno to bude znieť smiešne, ale pripadala som si ako mamička na výlete za dcérou. Mohla som im byť staršou sestrou. Keby som aj bola, svoju sestru by som určite nepustila len tak von do klubu vyzerajúcu ako prostitútka, keď sa ešte hrá s lopatkami na pieskovisku.
Nemali ani len námahu vyplniť si podprsenku dákou ponožkou a tak im výstrihy zívali prázdnotou. Každá vyzerala rovnako smiešne ako sa tackali opité a padali ako hnilé hrušky. Nehovorím, že som nebola vo veku kedy by sme sa nechceli hrať na dospelé a nefajčili tajne za maminým chrbtom, ale tento vek nebol v dvanástich!
Chlapci sa promenádovali po diskotéke ako veľký dvestokilový chlapi s ramenami doširoka ako keby sa nedalo popri nich prejsť keby mali ruky pri tele. Všetci sa tvárili dôležito a chodiť po parketách tohto klubu bolo pre nich skúškou dospelosti.
Bolo fascinujúce, že tieto deti boli vonku ako za bieleho dňa hoci bolo dávno po polnoci. Kde sú ich rodičia? Kde sú pravidlá, ktoré sme ako deti museli dodržiavať a kde je slovo večierka, ktoré žiadne s týchto detí zrejme ešte nepozná a ani nebude. Prečo ich rodičia neusmernia? To je v dnešnej dobe až taká ľahostajnosť rodičov? Kde je výchova?
Nechcem moralizovať, ale sama som zvedavá čo s takých ľudí vyrastie. Jedinou hodnotou pre nich bude chodenie po diskotékach a jediným krédom bude nastajlovaná hlavička, ale bez obsahu. Včera som videla v správach, že agresivita na základných školách a stredných rastie rýchlosťou blesku. Niet sa čo čudovať pri takomto prístupe rodičov.
