Ako malá som milovala sirup, ktorý sa predával ešte v sklenených fľašiach a doma sme ho zarábali do veľkého džbánu a na brigády sa s ním chodilo v litrových fľašiach. Mal tvar ako gitara a hore sa končil uzáverom s pivovým štupľom, ktorý sme otvárali iba otváračom na pivo. Tieto sklenené fľašky sa potom vracali za pár drobných.
My, deti, sme milovali aj Eskimo klasické tvarohové a robili sme si fúzy okolo úst. Dnes ešte nájdete aj klasickú zalievanú kávu, takú tú s červeným obalom, do ktorej si babka dávala vajcový koňak, ktorý sme spolu robievali.
Môj brat zase nevedel žiť bez jogurtu, ktorého názov už síce neviem, ale vyrábal sa len asi v dvoch príchutiach. Mal ho snáď každé raňajky a keďže sme mali mliekáreň kúsok od domu mamka chodievala s krčahom po mlieko. Taký ten litrový, na ktorom boli také dva uzávery a pár krát som si tam pricvikla prst keď som sa s ním hrala.
Otvorená bola len večierka a Jednota, ale večierka až do desiatej večer. Tam som ako decko utrácala svoje vreckové na pelendreky a cukríky. V škole sme si často kupovali v miestnom predraženom bufete kyslé lízanky a pod lavicou potajme chrúmali.
K tejto téme sme sa dostali hlavne pri tom, že sme zistili, že keď si dnes obľúbime nejaký výrobok v supermarkete onedlho ho už nedostať a človek ho nezoženie. A toto nie je otázka rokov, ale možno týždňov. Všetko sa to začalo tým, že mamke zrušili jej obľúbenú značku nanukov na ktoré si zvykla. A tak sme zaspomínali, aké to bolo keď bol len jeden druh jogurtu a jedny rožky a obchody po desiatej zavreté.
