Keďže sme mali každý z nás na prezentáciu len 4 minúty, musel som dobre rozvážiť, čo na tú stránku dať. Nakoniec som tam cestou najmenšieho odporu dal posledný obrázok z článku pre Zborník konferencie Quark Matter 2005, kde som hovoril o svojom výskume: o tom ako šarmatné a krásne kvarky strácajú energiu, keď prechádzajú hustou a horúcou jadrovou hmotou. Ušetril som si trochu práce.
Piatok ráno. Stále vytrvalo prší, už týždeň. Padlo 75mm dažďa. Manželka a kolegyňa (pracujeme dokonca v tej istej skupine) šla vrátiť auto do požičovne spolu s jej sestou, ktorá bola u nás na dovolenke. Ja som si vzal nášho trojmesačného Jakuba do postele a ešte si zdriemol. O deviatej má prísť tá komisia. Tak sme sa naraňajkovali a nechali sme Jakuba dnes doma s jeho tetou. Nech si ho ešte užije, keďže hneď po obede odchádza na letisko.
9:05 vchádzam medzi poslednými do hlavnej seminárnej miestnosti. Už tam stepuje pred tabuľou Rick Casten (šéf ústavu a legenda jadrovej spektroskopie) a hovorí o svojej skupine. Rozhliadam sa a vidím, že komisia pozostáva z dvoch ľudí. Ale berie sa to zjavne dosť formálne. Potom prichádza na rad, Peter Parker. Ako jediný nepoužíva počítač, ale fólie a pôsobí na mňa ako skutočný exot. Potom ide šéf našej skupiny John Harris, ďalšia legenda. No čas tlačí a mám pocit, že nepovedal všetko, čo si na svoju 15 minútovku pripravil. Borec z DOE sa opýtal, ako spolupracujeme s teoretikmi. No nemohol mu lepšie nadhodiť na smeč. Iné skupiny v Ústave majú svojich dvorných teoretikou, napríklad je tu F.Iachelo, ale my z fyziky ťažkých ionov nikoho miestneho nemáme a tak šéf masíruje Univerzitu, aby nám nejakého zamestnala. Na záver prichádza Jack Sandweiss, ktorý je, po tom ako nám nedávno umrel Allan Bromley (bývalý poradca prezidenta na vedu a výskum), najlepšie platený profesor v Ústave. Mám pocit, že chudáci jeho študenti musia pracovať na skoro neriešiteľných úlohach. Zmieni sa o plánoch na vybudovanie špecialneho kalorimentra, ktorý by mohli ! Rusi ! postaviť za 5 milionov. Jeden, podobný vraj už postavili, pred rokmi, v podstate zadarmo, ale medzi tým objavili kapitalizmus... Jack je šefredaktor Physical Review Letters, bezpochyby najprestížnejšieho časopisu, kde sa publikuje primárne fyzika.
Okolo 9:45 končíme a na chodbe je občerstenie. Avšak o 10:00 už v seminárke v našom západnom krídle Ústavu, začína naša šou. Komisia sa delí na polovicu, jeden člen ide k nám, druhý ostáva s Rickovou skupinou. Tak a ideme na to. Hneď prvé prezentácie trvali o 2 minúty dlhšie, ako mali. Našu prácu publikujeme buď v zmienených Phys. Rev. Letters, alebo v Physical Review C. Nakoniec prichádzam na poradie ja, keďže náš článok ešte neopustil naše ruky. Kupodivu borec z DOE, tomu rozumie a o mojich výsledkoch už vie. Tak si to nechá pekne detailne vysvetliť. Asi robíme naňho dobrý dojem, s tým, že našu prácu prezentujeme vo forme rozpracovaných článkov.
Ostávame v seminárke, len si doplníme hrnčeky kávou a borec z DOE si podáva klučku s Berntom Mullerom, teoretikom z Duke Univerzity. Ten má dnes kolokvium a šéf nám ho utrhol na 45 minút pre našu skupinu. Tak s ním preberieme našu a jeho prácu. Prekvapuje ma, že tiež vie o mojej práci a chce aby som mu vysvetlil posledný obrázok z mojej prednášky na Quark Matter. Tak som to teda urobil.
O 12:15 musíme zaskočiť domov, keďže manželka potrebuje odviezť sestru k autobusu na letisko. Ešte si dáme ale chutnučký obed, ktorý švagriná navarila. Hodím jej v tom daždi kufre do auta a rozlúčime sa. Ostávam doma s Jakubom. Manželka ide potom rovno na ďalšie stretnutie tých DOE borcov so študentami a postdokmi. Tam ich vraj tri moje kolegyne zo skupiny preobracali ohľadne rozpočtu a budúcnosti americkej časticovej fyziky po tom ako sa spustí LHC v CERNe. Po tomto stretnutí prichádza manželka domov a nakojí Jakuba. A všetci traja ideme do práce o 15:30. Ja musím voliť, buď trochu popracujem alebo pôjdem na kolokvium. Volím, prvú možnosť. Pustím Jakubovi nahlas Jimiho Hendrixa a s ním v náručí analyzujem simulácie, ktoré potrebujeme ešte overiť, než pošleme článok do Zborníku. Článok som nápísal pred mesiacom, ale odvtedy ho diskutujeme. A to sme, už dva týždne po uzávierke. Ale spolieham sa na pokoj mojich šéfov, že bez nás to vraj nevyjde. No neviem... V nedeľu je ďalšia uzávierka. O 17:15 sa vracajú kolegovia z prednášky a máme dalšiu schôdzu. Manželka šla do opustenej Bromleyho mega-kancelárie kojiť. Prichádza 10 minút po začiatku aj s Jakubkom. Šéf asi polhodinu zhŕňa výsledok návštevy. Urobili sme výborný dojem, hlavne menovite naša skupina prezentáciami. Šéf hovorí, že tí dvaja borci boli: Gene Henry, riaditeľ celej sekcie pre výskum vo fyzike a Gulshan Rai, manažér oddelenia pre fyziku ťažkých ionov. Ten druhý pracoval v skupine môjho šéfa, keď bol v Berkley/>/> a dobre sa poznajú. Takže je to skutočne odborník z oboru, čo som nečakal. Aký to malo celé zmyslel? No nakoniec ide o prachy…. Tie si treba v dobe celkových škrtov v Bushovom rozpočte vážiť. DOE musí, urobiť 13 percentný škrt. Nás sa to ale nebude týkať. Uf. Tak zase asi šťastne prežijeme jeden rok. Avšak keďže sme žiadali 50 tisíc naviac, tak s tým nemáme počítať. Hm. Tak oželieme sektretárku. Teda budeme ju budúci rok zdielať s inou skupinou. Hádam to nijak neovplyvní našu prácu. Ale takto konkrétne sa prejavujú znížené peniaze na výskum v prezidentovom rozpočte u nás v skupine. Po/> schôdzi ešte hodím pár slov s mojim ďalším šéfom o mojom článku a presúvame sa s rodinkou domov. Pri večeri mi manželka hovorí, že Bernt Muller na kolokviu ukazoval môj obrázok. Mrzelo ma, že som tam nešiel, päť minút slávy a to ešte na vlastnej pôde to by som si užil. Pohráme sa s Jakubom, chvíľu ešte pracujeme a keď manželka a Jakub zaspali, pustím si The Day After Tomorrow na DVD. Vonku nestále prší, uvarím si bielo-zelený čaj a relaxujem. Dúfam, že sa neblíži žiadna doba ľadová, ale len sa ozýva jeseň a našu rodinku čaká ešte kopa pekných dní, ale menej uschôdzovaných ako ten dnešný.
