Je pondelok... 23.1.2006... od dvanástej hod sa začína štátny smútok, ktorý bude trvať dvaďsaťštyri hodín do utorňajších dvánastich. Oficiálne to znamená, že sú zvesené všade vlajky na polžrde, zákaz stávkovania atď. A pre nás to znamená, aby sme každý z nás niečím prejavili úctu k mŕtvemu človeku a aspoň tak, že sa o tej dvanástej zastavíme a budeme mlčky myslieť na zosnulých a tak vyjadríme úctu, a práve o tom vám chcem napísať, o prístupe slovákov.
Takže, vráťme sa k tomu pondelku. Je asi jedenásť. Sedím v čakárni u zubára a rozmýšlam nad tou tragédiou, ako sa asi cítia príbuzní obetí. V podvedomí som naozaj zvedavý, ako sa zachovajú ľudia, keď odbije dvanásta hodina a rozozvučia sa sirény.
Ja žiaľ som nemohol zastaviť, lebo som bol za volantom. A to čo som videl spoza volantu ma žiaľbohu ani tak neprekvapilo. Asi zo šesťdesiatich ľudí, ktorích som zaregistroval stáli na chodníku len dvaja. Pokorne hľadeli do zeme a takýmto spôsobom si uctili pamiatku našich 42 hrdinov. Ja hneď,ako bolo možné zastaviť, som zastal, vystúpil z auta, prežehnal sa.
Týmto článkom nechcem nikoho provokovať, ani urážať. Chcem proste iba poukázať na povahu niektorých ľudí na slovensku. Ja viem posudzujem ich len na základe, že sa na minútku nezastavili, ale aj to svedčí o povahe dotyčných. Dúfam, že časom sa to zlepší. A budeme si vedeť vážiť a ctiť samých seba navzájom.
Ospravedľňujem sa tým všetkým, ktorí videli ten článok necenzúrovaný, priznávam trošku som to prehnal. Prepáčte.
A nakoniec držím palce M.Farkašovi, jednému štastlivcovi, ktorý to peklo prežil. Nech sa mu v živote darí.
