Dnes zaplatíte za kino od 80 Sk a vyššie. Ak máte klubovú kartu, tak o čosi menej. Minule som bola s kamarátkou v kine na film Piatok alebo iný deň. Film belgického režiséra Le Moinea, nakrútený podľa románu Michaela Touriera (Piatok alebo Predpeklie Pacifiku). V malom klubovom kine sme boli až my dve. Čo nás dosť potešilo. Domáce kino, povedali sme si a Andyke si vyložila nohy na operadlo pred nami (čo by podľa mňa urobila, aj keby tam ľudia boli). Po chvíli som ju nasledovala. Medzitým sme sa stihli párkrát nafotiť. Fotky z kina, také ešte nemám. Film začal. Bol o starom hercovi, ktorý prežil stroskotanie lode uprostred Pacifiku. Ocitol sa na opustenom ostrove (niečo na štýl Robinsona Crusoa), ale na môj vkus sa až podivuhodne rýchlo prispôsobil novej situácii. Ja by som pravdepodobne asi mesiac v strese pobehovala po brehu, v nádeji sledovala obzor, poprípade, by som sa člapkala vo vode a zbierala kokosové orechy. No tento pán si začal duchaplne stavať príbytok, že by mu ho aj bratislavskí bezdomovci závideli, dokonca aj pódium s kulisami z kusov dreva a iného materiálu, čo pozbieral z neďaleko stroskotanej lode. A začal si vládnuť podľa vlastných regulí. Čo by bolo aj celkom normálne, keby mal vôbec komu vládnuť. Keďže jeho vynaliezavosť bola priam bezbrehá, vytvoril si poddaných z vyschnutej trávy a kusov dreva a dal im honosné parochne s krásnymi kučerami. Najvtipnejšie na tom všetkom bolo, že v pozadí mu tam mékali domestifikované kozy (šikovný chlap, nie?). Takto si tam nažíval niekoľko rokov, a zdalo sa, že sa mu to tak páči. Občas si zbehol do neďalekého močiara na bahenný kúpeľ medzi divé svine, ale malo to svoje čaro. Aj keď dej bol pomerne bezvýrazný, a navyše nám starec ako herec nebol moc sympatický, ľúbila sa mi však atmosféra filmu, zábery, aj štýl, akým bol film podávaný (jednu scénu som si aj odfotila, kukni na fotku). Možno badateľnejšia zmena nastala, keď ostrov navštívili už po druhýkrát nejakí domorodci, s veľkou pravdepodobnosťou kanibali. Philippe de Nohan, tak sa totiž volal ten stroskotanec, pozorujúc ďalekohľadom ich prebiehajúci obrad, kde išli práve obetovať, teda zbaštiť, jedného zo svojich radov, začal strieľať do vzduchu, čo ich prenáramne vyľakalo. To využila obeť obradu, ktorá sa hneď rozbehla jeho smerom. Za utekajúcim obedom sa rozbehol jeden z kanibalov v nádeji, že jeho žalúdok bude toho dňa sýty, ale Philippe de Nohan, muž činu, ho jednoducho zastrelil. Namieril si to aj na utekajúceho vystrašeného kanibala, no rozmyslel si to a nechal ho pribehnúť až k sebe. Ten sa mu hodil k nohám, a potom šli spolu domov. Tu sa mi Philippe dosť znechutil, pretože vycítil záväzok, ktorý voči nemu má mladý kanibal, a začal sa k nemu správať ako k poddanému. Z čoho mal však mládenec, mimochodom Philippe ho nazval Piatok, pretože v ten deň ho zachránil, veľkú srandu, no s akousi jemu známou pokorou prijímal, čo mu starec posunkovo prikazoval, prípadne mu dával po francúzsky príkazy, bez jediného zaváhania, či mu mladý rozumie alebo nie. Čo nám bolo dosť smiešne a zároveň nepochopiteľné, boli scénky, kedy sa starý muž chodil snúbiť so zemou, ak to môžem tak obrazne, no v podstate aj doslova napísať. Jedného dňa, keď mal zúfalú náladu, rozhodol sa, že pôjde zomrieť priamo do srdca tohto ostrova, tak sa vydal do útrob jaskyne, kde si našiel malé miestečko. Tam sa naskladal ako embryo v maminom brušku a zhasol sviečku. Prebudil sa na slnečné lúče vnikajúce cez štrbiny jaskyne, tak šiel za tým svetlom a ocitol sa pred prenádherným vodopádom so sviežou, rýdzou vodou. Tam, na tom mieste, asi pocítil, že toto je tá zem, kde chce zasiať semeno. A to doslova. Spravil si z toho nejaký obrad, pri ktorom ho raz sledoval aj Piatok. Ten si to rozdával s ich psom, takže ich milostný život byl poněkud pofidérny. Ale o to v podstate ani nešlo. No a takto bežali roky rokúce, až v jeden deň alebo iný deň sa tam objavila loď. Presne neviem, že kto to boli, lebo občas sme sa s Andyke do niečoho zarozprávali, alebo fotili, ale každopádne bolo to dosť podivuhodné. Žiadne nadšenie zo strany už prestarnutého stroskotanca, ktorý si zvykol na život bez luxusu, nejakých divných pseudopravidiel dekadentnej spoločnosti. Iba sa spýtal aký je rok. Takto žil vyše dvadsať rokov. Čo aj mne pripadalo nejako veľa. Až som začala mať výčitky svedomia, že som ten film nesledovala dôslednejšie. Kapitán po tom, čo nahrabal všetko zlato a poklady, ktoré mal vo svojom príbytku starý Philippe zo stroskotanej lode, ho pozval spolu s jeho mladým domorodcom na ich loď. Tam Philippe zistil, že za tých dvadsať rokov sa vôbec alebo vôbec nič nezmenilo na ľuďoch, medzi ktorých kedysi patril a zdalo sa mu to akési vzdialené, nechcené. Mladý Piatok však v zajatí radodajných kurtizán kyprých tvarov podľahol a ostal. A tu to vlastne končí. Starý muž, kedysi slávny herec so svetskými maniermi, stojí na brehu svojho ostrova, praje mladému domorodcovi, nech ho prijmu do spoločnosti ako seberovného a odchádza do svojho zničeného príbytku, ktorý vyhorel vďaka Piatku, ktorý fajčil jeho cigary a v ospravedlniteľnej neznalosti ju odhodil. Pamätám sa, ako som vtedy tomu starcovi závidela, tú istotu, že vie, kam patrí, že toto je to miesto, kde je šťastný a kde chce zomrieť.Potom sme šli ešte na Bratislavský hrad, tam sme si spravili zopár photos, podebatovali o všeličom a šli každá svojou cestou. Celkom dobre strávený jeden deň alebo iný deň.
