Ohavný vták

Nič vznešené, žiadna holubica mieru, žiadne hrkú hrkú do uška. A predsa ma dostal. Cítila som, že to nie je s ním najlepšie, brat ho zabalil do uteráka a položili sme ho v obývačke vedľa klavíra. Pravdepodobne počas letu doňho vrazilo auto alebo do niečoho narazil. Mal poranené krídlo. Jemne sa mu triaslo, a občas ním šklblo. Chcela som ho lepšie uložiť, aby si netlačil na krídlo. Cítila som ako mu divo bije srdce. Bolo to zlé. Medzitým sme premýšľali s bratom, čo s ním. Dosť fundamentálna otázka. Pamätám si, že keď sme boli malí, tak oco doniesol tiež zraneného holuba, ale nebol až v takom zlom stave ako tento. Povedal mame, aby z neho urobila polievku. Neviem, či to myslel vážne, alebo mal len chuť zabávať sa na našich zdesených tvárach, ale každopádne sme si ho nechali. Oco povedal, že je to najlepšie riešenie, aj tak bol celý vychudnutý, z takého by si akurát mohol kostičkami vyberať perie zo zubov. Treba ho riadne vypasiť do objemu! A my deti sme sa pritom vždy nejako neisto smiali. Dali sme mu meno Pepino. Vtedy sa stal našim najlepším kamarátom, čo on možno ani nemal v pláne. Z balkóna sme vypratali všetko haraburdie, a spravili mu tam čestné miesto v kartóne, vystlané starými uterákmi. Zob neustále k dispozícii, chodili sme ho kontrolovať každých päť minút. Už si nepamätám, čo mu vlastne bolo, len viem, že sme zavolali našu susedku, ktorá je sestrička a keď sme ju poprosili, aby ho ošetrila, trochu rozpačito sa pozrela na oca a na mamu a oco ako skvelý taktik prehrabal sa svojimi veľkými rukami v našich vlasoch: „ však viete, malé decká, neprežili by, kebyže im tu zomrie pred očami“. Keď si na to spomínam, musím sa tomu smiať. Pepino bol ako člen rodiny, pekne priberal, ale viem, že poranenie sa mu hojilo dosť pomaly. Keď sme šli do hôr na chatu alebo niekam na výlet, tak sme ho vždy brávali v krabici so sebou. Ja a sestra sme niesli krabicu hoci aj do obchodu, a chudák holub Pepino sa v nej úplne lopotil, preskakoval z nohy na nohu a padal pri tom nekoordinovanom nesení, pretože sestra bola odo mňa o dve hlavy vyššia. Myslím si, že pri nás trpel. Ale to si dieťa neuvedomuje. Pretože ono vidí len svoj dobrý úmysel. No a v jeden bezvýznamný deň Pepina nebolo. Už asi tri dni predtým bolo vidieť, že robí pokroky, snažil sa vzlietnuť a my sme boli z toho celí natešení, že aký je statočný. Takže jednoducho odletel. A ešte dlho potom bol na balkóne kartón pre neho. To keby sa náhodou vrátil. No a teraz tu máme tohto umierajúceho holuba a silnú predtuchu blížiacej sa jedinej :::istoty v našich životoch. Keď som sa ho snažila trochu pretočiť, začal sa celý mykať, ja som sa neuveriteľne preľakla až som utiekla na koniec izby a s hrozením som sledovala tie desivé agonické pohyby. Podišla som k nemu. Bol to nepoznaný pocit. Videla som tam položivého tvora, nemo som stála, nevedela, čo mám robiť. Len som sa prizerala. Zomieral nám v obývačke. Neustále sa triasol, mykal, v kŕčoch naťahoval zlomené krídlo. Zrazu to skončilo. Všetko sa pomaly narovnalo, krídlo priľnulo k telu. Nastal divný pokoj. Ľahla som si k nemu. Chcela som ho vidieť zblízka. Zrazu sa mi zdal nádherný. Ten temný pokoj, ktorý ho obklopil, mi sadol na viečka a chvíľu som len takto ležala. Potom došiel brat a spýtal sa, že čo robím. Ja som ho zabalila a povedala mu, aby ho odniesol. Neviem, čo s ním urobil. Možno ho zahodil do koša, možno odložil niekam do kríkov. Nepýtala som sa. Bolo to už jedno. Sadla som si do obývačky a ešte dlho sa dívala na to miesto.