Mama včera zase odišla. Už neviem po koľkýkrát. Chodím ju odprevadiť sama. Stretneme sa asi tri hodiny pred odchodom autobusu, ideme sa najesť, možno sadnúť na kofolu. Mama mi ešte pokupuje všelijaké blbostičky a mne je čoraz ťažšie a ťažšie. Nech už ježiši odíde, alebo nech ostane, lebo toto mi trhá srdce. Celý čas, čo čakáme pred pristaveným autobusom a ľudia nastupujú, zdá sa mi to také neosobné. Mama stojí vedľa mňa, komunikuje s ľuďmi naokolo, občas sa na mňa zahľadí, spýta sa nejakú hlúposť, ja jej stroho odpoviem. Neznášam tieto chvíle. Potom sa objímeme, zaželám jej šťastnú cestu a čakám kým odíde autobus. Celý čas to mnou nehne. Autobus naštartuje, mama divo máva, ja taktiež. Čím viac sa autobus vzďaľuje, tým viac sa lámem, pery sa mi chvejú a krivia mi letmý úsmev, a potom plačem a plačem. Ostatní odprevádzajúce sa rozchádzajú a ja tam stojím, hľadím na miznúci autobus a v kabelke hľadám papierovú vreckovku. Autobusu už niet. Mama znovu odišla do Nemecka. Za svojou krásnou dcérou a krásnym vnukom. Tu sú:
Písmo:
A-
|
A+
