Keď sa trochu zmobilizovala a rozhodla sa ho ísť zabiť, vzala pohodené hodiny alebo nejakú knihu (takú, ktorú nemala rada). A keď si nočný motýľ našiel miesto na stene, alebo na zemi, s neistotou, ťahavým pohybom, akoby jej ho brzdila nejaká neviditeľná ruka a s trpiteľským výrazom tváre, akoby práve zdvíhala parný valec, trafila nočného motýľa. Ten padol na zem, zranený sa ešte trepotal, sem-tam jemne vzlietol, a ona ako divá zver ho začala tými novinami alebo knihou šialene plieskať, pričom vrieskala, skákala okolo neho, a búšila doňho, až kým z neho neostal iba šedý prach. Noviny zahodila do koša, a ak to bola kniha, tak ju hodila dakam do kúta, potom si trochu naliala asi dvojdňového čaju. Po chvíľke sa ku mne otočila a s rozpačitým úsmevom iba povedala: ::Tie nočné motýle ma raz privedú do hrobu. A zvyšok čaju vyliala do umývadla.
