Pýcha pichá do tichaZbesnená túžba trhá ti okomMútna voda vlieva sa do myšlienokA ty nevieš, či máš ísť.Alebo zostaťV ľudskej reči vidím variantnosť,Keď meníš tóny, svaly sa jemne hýbu.Ja však ostávam v tichej húštine. To sa nemení.Zvláštny tvar, či útvar v mojej hlave. Vidím ten ostrov a niekedy sa mi podarí naň doplávať, ale zrazu sa prebudím a znovu sa ocitám ďaleko v mori. Tieň letiaceho vtáka je mi priateľom a nado mnou slnko skrýva holý mrak. A soľ mi dráždi rany, nedovolí zahojiť ich. Na horizonte vypína sa môj ostrov a ja sa snažím zachytiť panciera korytnačky. Bojím sa toho dotyku. Ešte chvíľku to potrvá. A potom už nebude sen a deň nebude, ani noc. Budem len ja. Lebo ja som všetko. A všetko sa nedelí.Tá smutná krása, ktorá však vyvstáva z absolútnej nepoužiteľnosti. Prázdna ako mušľa vyplavená na breh mora. Reálna na dotyk. Toto všetko chcem, aby sa mi vrylo do rýh mojich prsov a spomienok. Ako keď atrament jemne a nevtieravo vypĺňa belavé chodby papiera. Aby vytvoril vzor. Tvar tej krásy je nesmrteľný. Aj keď iba zaberá miesto.Teraz chcem odísť.Hneď teraz.Vziať čas do kabelky a vybaliť ho doma.Nemám rada kabelky.
