EuroTrip

Zvoliť zlatú strednú cestu nie je jednoduché, ale keďže sme sa vybrali na Slovensko absolvovať dvojtýždňové turné po dvoch svadbách, jednej oslave päťdesiatky a návštevách priateľov a rodiny, auto sa javila ako najlepšia voľba. Vyrazili sme ešte za tmy o druhej ráno. Plne naložení a po krátkom spánku sme si popriali šťastnú cestu. V Doveri sme si vychutnali východ slnka a všetko nasvedčovalo tomu, že to bude hoci dlhý, ale pekný výlet. Ďalšie slovko ALE sa tam priam pýta. Urobil som chybu pri kúpe lístka a namiesto Dover to Calais som mal teraz iba lístok spiatočný. Stálo ma to 65 libier, dve hodiny čakania na ďalší trajekt a ako som neskôr zistil aj niečo viac.

Pôvodný plán vyhodiť Mareka v Linzi, aby sa odtiaľ dostal posledným vlakom do Českých Budějovíc stroskotal, a tak som mu sľúbil, že ho tam teda zaveziem. V Rakúsku sa práve hral dôležitý semifinálový zápas Majstrovstiev Európy vo futbale. Chceli sme sa vyhnúť zdržiavaním kontrolami na hraniciach a možných zápch na diaľniciach, tak sme si to trhli rovno cez stred Nemecka. Teda pravdupovediac, trhli sme si to maximálne k Frankfurtu. Na našu smolu sú Nemci až príliš dôsledný a počas leta sa snažia opraviť polovicu diaľnic vo svojej krajine. Samozrejme opäť to bola moja chyba a mohol som si to dopredu zistiť. Nedalo sa však nič robiť, slnko pieklo, my sme sa hýbali systémom spojka – plyn, nadávali na rýchlejší vedľajší pruh a tešili sa z každého, čo i len metrového posunu. Päťdesiat kilometrov za hodinu a pol. To bol náš najlepší čas na diaľnici kde je rýchlosť neobmedzená.

Po nekonečne dlhých hodinách sme prešli okolo ôsmej večer hranice Českej Republiky a cez dedinky a malé mestečká sme si to pomaly šinuli cez Šumavu. Po stresoch na diaľnici nám táto oáza pokoja padla veľmi dobre, na chvíľu nám dokonca bolo jedno, že sme na ceste už takmer osemnásť hodín. Pred polnocou sme dorazili do Budějovíc a krátko na to sme sa vybrali cez Vysočinu serpentínami k diaľnici smer Brno. Mal som pocit, že aj to GPS zablúdilo v tých zákutiach, takže som ho pre istotu skontroloval. Všetko bolo tak ako malo, teda takmer všetko. Po 24 hodinách šoférovania som bol už naozaj dosť unavený a diaľnica v noci je ideálna pre mikrospánok.

Pustil som nahlas rádio, v kuse som niečo jedol alebo pil, prípadne pomáhal svojím basovým hlasom spevákom v rádiu. Aguilera by so mňa teda radosť nemala. Ďalšieho pasažiera sme vysadili o pol štvrtej ráno na Záhorí aj s horami hračiek pre deti. O necelých štyridsať kilometrov som si konečne dal sprchu a po 26-tich hodinách polomŕtvy padol do postele. V tej chvíli som sa zaprisahával, že to bolo naposledy. Samozrejme sme sa ale autom potrebovali dostať nejako naspäť.

Pri plánovaní cesty naspäť sme nič nenechali na náhodu. Rezerváciu trajektu som radšej tisíckrát skontroloval a vybral si neskorší čas odjazdu. Cestu sme rozdelili na dva dni a mali s z nej malú dovolenku, prespali sme v chutnom hotelíku vo Schwarzwalde a pozreli si Štrasburg. Samozrejme Murphyho zákony opäť pôsobili, tento krát však v pozitívnom zmysle – jazda bez problémov, aj za jeden deň by sme to zvládli. Ale poviem vám, takáto pohodovka mi sedí viac. Načo sa naháňať z dovolenky a na ňu ako šialený? Keď aj cesta môže byť cieľ. Keď si z nej môžete spraviť príjemný Eurotrip.