Pred niekoľkými týždňami sme sa dohodli, že pôjdeme niekam vonku. Skúšky som síce ešte neabsolvoval všetky, ale veď tie neutečú a počkajú si na mňa v auguste. Ako prvák som to trochu podceňoval, ale čo.. je leto, musím si oddýchnuť. Tak sme si vyhľadali agentúru, zaplatili sme a hor sa do Francúzska na úpätie Pyrenejí do mestečka Foix. Malo to byť niečo ako Strom života na Slovensku, nezisková pomoc pri renovácii hradu z 13.teho storočia. Nejakých 900 metrov nad morom, iba pár desiatok kilometrov do Andory alebo 120 do Španielska.
Chce to riadnu dávku odvahy, dobrodružstva, kempovania a málo peňazí, do Francúzska sa ide stopom! Peši sme došli na hraničný prechod z poslednej zastávky v Petržalke a začali sme. Hodinka, tri a nič. Po obede by nás aj nejaký kamión zobral, ale až keď budeme na druhej strane. Vodiči ale prechodom na rakúsku stranu akoby oslepli a radšej dupli na plyn, ako by sa mali pozrieť na stopárov. Zišla sa nás tam pekná hŕstka, takých 30 dobrodruhov s rôznymi cieľmi. Keď sa začalo pomaly zvečerievať, rozhodli sme sa, že sa vracať nebudeme, prespíme tu. „Aha, tam vľavo je nejaká farma. Vyzerá, akoby tam nikto nebol. Poďme tam.“...
Vojak k nám dobehol, namieril na nás samopal a zreval niečo po nemecky. Oliver dopil vodu a len mávol rukou aby ma upokojil, že on to vybaví. Vlastne som sa naňho aj spoliehal, po nemecky sme nevedeli ani ceknúť. Mohol som tak povedať zopár viet francúzsky alebo si s ním pogavariť. Vytiahol na vojaka angličtinu... „No english, Passports!“, zreval na nás vojak, ako na najväčších votrelcov. Podali sme mu pasy a čakali. Nasledovalo asi desať minút rozhovoru v angličtine, z ktorého som nerozumel ani ň. V pohraničnej zóne sa nesmie stanovať, musíme ísť aspoň za Hainburg a tam môžeme. Je to iba pár kilometrov. Pri návrate k hlavnej ceste ešte za nami kričal aby sme nevybočovali z cesty, inak pôjdeme s ním. Takže otázka či neurobíme päť krokov doľava, sa mi zdala nemiestna a vôbec som nemal záujem o prehliadku rakúskej väznice.
Boli sme od cesty asi dvadsať metrov, keď k nám z pravej strany začal niekto kričať: „Halt, halt!“ Už zase!? Smerom k nám behal ďalší vojak, už mal inú hodnosť (tuším vyššiu) a v ruke mal iba pištoľ. Obzreli sme sa ku farme za tým prvým, ten mával rukami a kričal niečo ako nichtkontrolien. Tak sme si pekne kráčali ďalej. To už bol druhý iba 20 metrov od nás, namieril na nás a zakričal: „Halt! Keine Bewegung! Hände hoch! “. Otočili sme sa a ostali stáť, chvíľu som rozmýšľal či to s tými rukami myslel vážne (čo to som po nemecky predsa len vedel, blbý satelit mal drvivú väčšinu programov v tomto jazyku). Pasy, angličtina, kontrola.. všetko zase dookola, zbehli sa tam ďalší piati a aj ten náš prvý. Nakoniec nás s rovnakými inštrukciami pustili na cestu. Pomaly sa začalo stmievať a po pravej strane sa začala trblietať Bratislava.
Zásoby do Pyrenejí vážili aspoň tonu a malé ruksaky, ktoré sme mali vpredu sa nám zdali ešte ťažšie. Len som nevedel, či sme to prehnali s konzervami alebo so sáčkovými polievkami. Začali ma bolieť kĺby od tej váhy a už som si pripadal, že kráčam ako káčer. Prestávku sme si robili pomaly každých 500 metrov a Hainburg, kde nič, tu nič. Zatiaľ sa úplne zotmelo a kráčajúc k prvej rakúskej dedinke som sa zapozeral na oblohu. Už ma prestalo baviť sledovať ako v kukuričnom poli prebiehajú vojaci z jedného lánu do druhého a hrajú sa na neviditeľných.
Ostal som meravo stáť, toto sa mi ešte nestalo. „Oliver, videl si to?“. „Čo? Tých vojakov?“. „Niee, tú hviezdu čo pred chvíľou zmizla za kopcom!“. Len skonštatoval, že už mi začína šibať a kráčal ďalej. Hviezda sa znovu objavila na tom istom mieste, tak sme na chvíľu zastali a pozerali čo sa bude diať. Opäť zmizla za kopec! Vážne som si myslel, že už by som mal niekam (hocikde) zaľahnúť pod spacák, lebo mám vidiny. O dve minúty nato nám ponad hlavy prehrmel vrtuľník. Chvalabohu si nás nevšimol. Čo sa to preboha deje? Veď máme červené časy dávno za sebou. Kráčali sme po chodníku a blížili sme sa k dedine. Na ceste som si všimol neosvetlené auto a niekto okolo neho pobehoval s baterkou a mobilom. Snažili sme sa prejsť okolo čo najtichšie, ani neviem prečo, jednoducho už sme mali kontrol akurát dosť. Samozrejme bolo to auto polície a naše vibramy bolo predsa len trochu počuť. „Haaaalt!“, už som sa cítil ako vo filme z druhej svetovej. Pasy, angličtina, kontrola.. zase to isté. „A kam to vlastne idete?“. „No, do Haiburgu“. „O pol jedenástej v noci?“, pozrel sa policajt na hodinky a neveriacky krútil hlavou. Tak sme mu povedali, že už nás kontrolovali dva krát, a že stopujeme do Francúzska a že až za Hainburgom môžeme postaviť stan. „France?!“, zasmial sa a podal nám pasy s mávnutím, že môžeme ísť.
Po piatich (!) kilometroch sme sa dostali do prvej dedinky Wolfsthal. Povedali sme si, že ak hneď za ňou nebude ten Hainburg, tak jednoducho stan rozložíme na najbližšom možnom mieste. Samozrejme žiadny Hainburg tam nebol (ten bol až 5 km ďalej .. a že vraj pár km), tak sme zašli za dedinou do najbližšieho poľa a o jedenástej v noci s malou baterkou sme rozložili stan.
Ráno 5.30. „Počuješ to? Nejaké auto“. „Noaa? Spi, to bude len nejaký poľnohospodár, on pôjde ďalej. „Jasné, o pol šiestej ráno, na neoranom poli, 200 metrov od hlavnej cesty!“. S veľkou neochotou vystrčil hlavu zo stanu, keď poľnohospodár tri krát hlasno zatrúbil. Začul som len niečo dasisprivat a rukami sa dohadovali, „že sa máme do piatich minút zmiznúť“. „Čo? .. aspoň desať, na vojne som ešte nebol“. Nein, Ich rufe die Polizei! Tak sme sa do piatich minút zbalili, aj keď už máme známosti u pohraničiarov a aj u Polizei(!).
Samozrejme, že sme si vybrali zlú odbočku, lebo všetky kamióny na juh bočili na smer Kittsee. Takže sme si pekne sedem kilákov odšliapali späť. Tam sme strávili asi osem hodín. Dohodli sme sa, že ďalšia noc v Rakúsku neprichádza do úvahy, tak sme nasledujúcu strávili v Mlynskej Doline na átriákoch. Stratégia na ďalší deň: lacný lístok na autobus niekam do Talianska a odtiaľ stopom na juh Francúzska. Lenže keď sme zistili aké sú ceny, po triezvej úvahe sa stratégia zmenila na: ísť do agentúry a zrušiť to, ešte dnes do Budapešti a úplne úžasný týždeň na Balatone. V podstate nám to aj vyšlo až na niekoľko krutých zistení:
neoplatí sa ísť do 2,5 miliónového mesta na večer najmä ak nemáte rezervovaný hotel
občas je lepšie ak nevie starší Maďar po anglicky vôbec, ako mladý zle
že sa treba presvedčiť či je stan naozaj(!) nepremokavý
postaviť si stan priamo za veľkým vanom s holandskou značkou a gramcami v kufri nie je žiadna sláva (samozrejme až na tretí deň to začne vadiť)
cenníky v Eurách veštia zvýšené náklady a samozrejme aj vyšší komfort služieb (to druhé je blbosť)
a nakoniec (aj keď to bol skvelý týždeň), predsa som si len ďalšie výlety a dovolenky odvety začal plánovať lepšie
<div><a href="http://naj.sk/"><img src="http://p1.naj.sk/hit?site=24356;t=lb14;ref=;jss=0" width="14" height="14" alt="NAJ.sk" style="border:none" /></a></div>
