Po upršanej stovežatej a prehánkovej Bratislave, mu dobre padlo trojdňové septembrové slnko. Aj keď na nočných výjazdoch už bolo „bloody freezing mate“.
Ešte v ten deň ako Paulo (alebo common Paulito) dorazil sme podnikli dve minitúry. Tú prvú som pred tým nikdy neabsolvoval, výstup na najvyššiu kostolnú vežu na Slovensku. Vedeli ste že táto veža v Spišskej Novej Vsi má rovných 87 metrov? A z jej balkónov si môžete pozrieť z vtáčej perspektívy najväčšie šošovkovité námestie u nás. Vo vnútri sú aj zaujímavé fotografie z minulosti a výklad o histórii si môžu návštevníci vypočuť okrem slovenčiny aj v troch ďalších jazykoch.
Po obede sme si urobili malú prechádzku z Markušoviec (asi 4 km od SN) na Markušovský skalný hríb. Je to prírodný útvar a je zákonom chránený.
Prečo vlastne názov Malá nočná búrka? S počasím to nemá veľa spoločného. Na ďalší deň som Paula zobral na miesta, na ktorých som nebol aj dobrých 5-10 rokov. Napriek tomu, že sú hneď „za rohom“. Mal som na týchto miestach rovnaký pocit, ako keď v rádiu náhodou počujem pesničky, ktoré sa mi vryli do pamäte keď som mal asi 10 rokov. Malá nočná búrka alebo Reklama na ticho od Paľa Haberu boli v tom čase moje najobľúbenejšie. Ako aj výlety do okolia môjho mesta, keď som sa s veľkými očami dozvedal čo je u nás najväčšie, najvyššie a najstaršie.
Času bolo málo, tak sme to zobrali naozaj z rýchla. Začali sme najväčším hradom v strednej Európe. Zrúcanina Spišského hradu je nádherná z každej strany. Mali sme akurát smolu, že kvôli filmárom, ktorí sa tam nasťahovali asi na mesiac, bol hrad uzatvorený práve prvý deň. Takže sme ho obleteli dookola a po dobrom obede (nice one mate) na Spišskom salaši sme si vychutnali „Prezidentskú vyhliadku“ na hrad. Neďaleko od salaša (asi desať minút pešo) je aj prírodný prameň Sivá brada, kde je nádherný výhľad na všetky strany.
Do historického centra Spiša – Levoče je to len niekoľko kilometrov. Čakanie na vstup do Chrámu Svätého Jakuba sme si krátili na terase jednej kaviarničky v centre mesta. Laicky som sa snažil popísať kamarátovi aspoň základné historické fakty o Levoči, ktoré mi ešte nevyfučali z hlavy. Zrazu do príjemného popoludnia zaliateho slnkom preletelo okolo nás auto 4x4. Obidvaja sme si stihli všimnúť poznávaciu značku, ktorú len tak niekto neprehliadne. LE – FUCKU. Paulo len zaklipkal očami: „To môžu?“. Na Slovensku asi áno.
Pri vchode do chrámu na prehliadku sme čakali mi dvaja, skupinka asi 15 nemeckých dôchodcov a traja Česi. Bol som trochu sklamaný, že napriek drvivej prevahe Nemcov bol výklad v Slovenčine (ale aspoň som mohol robiť preklad do angličtiny Paulovi). Starejšia skupinka však veľmi rýchlo objavila automat s výkladom v nemčine a tak sa všetci presunuli od sprievodcu do zadnej časti kostola. Biela levočská pani bola skutočná, dokonca má v tomto chráme svoju lavicu. Vydaja chtivé dievčatá, ktoré sa na túto lavicu posadia vraj do roka pôjdu pod čepiec. Tie ktoré to už majú za sebou, môžu si tam posedieť tiež a onedlho vraj budú také krásne ako bola levočská Biela pani. Určite nesmiem zabudnúť na monument v podobe najvyššieho* dreveného gotického oltára na svete, ktorý je dielom Majstra Pavla z Levoče. V tomto chráme si môžete tiež naživo pozrieť portrét Madony zobrazený na stokorunovej bankovke, vytvorený podľa gotickej plastiky spomínaného majstra. Veľmi zaujímavá je aj budova radnice, ktorej história siaha až do 15. storočia.
Keďže na druhý deň už môj brazílsky priateľ musel cestovať ďalej, len na rýchlo sme sa zastavili pred západom slnka pri Svite a urobili zopár „pohľadnicových“ fotografií Tatier. Nádherný výhľad je aj na vrchu kopca medzi Spišskou Novou Vsou a bránou do Slovenského raja – Čingovom.
Ráno okolo deviatej pár stoviek metrov pred dedinou Bystrany na ceste do Košíc: “Wow, what’s that?” “Gypsy village”. “Really? And what they do for living?” “Well that’s difficult one mate”. “I see, we’ve got gypsies as well, I know what you mean”.
V Košiciach asi po polhodinovej prechádzke po centre sa ma Paulo opýtal, kde držíme tie menej pekné .o) Tak som mu vysvetlil, že také sa na Slovensku nerodia .o)
Pri lúčení sa mi poďakoval aspoň tisíc krát a dušoval sa, že ho musím prísť pozrieť do Brazílie. Povedal som si, že raz určite, ale najprv musím dobehnúť mnou zanedbané krásy Slovenska a najmä okolie môjho mesta. Príďte sa pozrieť, stojí to za to.
*prevzaté z výkladu sprievodcu
