Mihajú sa mi riadky pred očami,
sú to len divné tenké čiary.
Míňam zopár ďalších riadkov,
už sa mi nechce písať ani skratkou.
Odlepil som pero od papiera,
moju myseľ ťažká trauma zviera.
Prežívam práve hrozné muky,
v žalúdku mi kvília hrozné zvuky.
Pohľad zablúdil na zápästie ľavej ruky,
možno ešte vydržím a prežijem tie muky.
Čo je to chvíľa v tejto sále?
Keď na tabuli je desať vzorcov práve.
Moje meno teraz príde na um každému hádam,
študent adaptabilný som všetkým traumám.
Už som si našťastie na tieto stavy zvykol,
a mám v paži aj na tabuli ten hlúpy glykol.
Jediná záchrana prichádza teraz v úvahu,
aby zbavil som sa tohoto neveselého stavu.
Už prosebne ruky vzpínam k stropu,
by docent skončil túto útrapu.
Ako voľný vták som sa hneď cítil,
ako keď sa olympijský víťaz medailou pýši.
Keď docent zakončil kázeň slovami,
ktoré sa mi do mozgu drali ušami.
Otázky žiadne nemal som k téme,
už ani chvíľku nezostať v tejto aréne.
Mojou prvou prioritou teraz je:
najesť sa v našom Slimák-Mcdonalde.
Už som sa cítil ako Tamagoči,
no po prvom sústu zablysli sa mi oči.
Na moje výdatné raňajky nedám dopustiť
Šalát, kávu a dva rožky, to treba skúsiť.
Tu končia moje myšlienkové pochody,
už zase hľadím na strmé schody.
Vedú hore, priamo až tam,
kde sa opäť na hodinu a pol ukladám.
