Stopom až domov..?

Z cestovnej tašky som si vybral kartónovú tabuľku, skvelý vynález. Sú na nej napísané dve veľké písmená PP. Dúfam, že ma dnes niekto zoberie a nebudem zbytočne čakať dve hodiny, kým niečo stopnem. Pomaly kráčam do mierneho kopca a zdravím ostatných stopárov. Už sa niektorí medzi sebou poznáme. Dnes je ich tu trochu priveľa, asi pätnásť ľudí. Bude sa ťažko stopovať. Tabuľku s nápisom som ledabolo držal v pravej ruke.

 Do kelu ! Stojím tu už dvadsať minút a nič. Ustúpil som z cesty lebo čierne „BMW – čko“ sa rútilo blízko pri krajnici. Preletel okolo mňa a začal obiehať kolónu áut. Blázon, s tým by som sa asi zabil a nedošli by sme ani do Žiaru. Nazlostený som sa otočil späť. Predo mňa sa práve postavili dve dievčatá. Idú do Košíc, teda aspoň podľa značky, ktorú jedna z nich držala v ruke. Optimistky, to si na ozaj myslia, že im niekto zastaví a zoberie ich odtiaľ až do Košíc? Á, čo tam po nich. Prešlo ďalších desať áut. Dokonca boli dvaja z Popradu a jeden z Bardejova. Posledné auto predsa zastavilo, lenže nie pri mne ale pri dievčatách predo mnou. Je to Košičan. Zobral ich! Mňa asi porazí, ja tu vystojím po pol hodine jamu a tie dve si odfrčia na Oktávii po piatich minútach. Nepriateľsky som sa obzrel za autom. Čo už, mne sa hádam podarí aj niečo lepšie. Prešlo ďalších pätnásť minút, potichu som zaklial. Pred sebou som zbadal vyblýskané Mitsubishi s modrou metalízou. Išiel rýchlo, ale už z diaľky som zbadal, že je to Prešovčan.

Spomalil, čo ma viditeľne prekvapilo a keď zastavil dva metre za mnou, obzrel som sa s otvorenými ústami. Cez zadné sklo som si všimol, že telefonuje. Určite zastavil len preto a nezoberie ma. Zrazu vystúpil z auta chlap ako hora a hromový hlasom sa spýtal: „Ideš, alebo tu budeš čakať ďalej?“. Bol som síce prekvapený, ale dvakrát mi nebolo treba hovoriť. Pobehol som k autu, tašku som hodil do otvoreného kufra a sadol si na miesto spolujazdca. Vlastne som skoro ležal, lebo podvozok bol veľmi nízko a auto bolo až neskutočne dlhé. V takom som sa ešte neviezol. Zatvoril som dvere a oprel sa o čierne kožené sedadlo. Zapli sme si pásy, pneumatiky zapískali a vyrazili sme. „Cestuješ do Popradu?“ „Áno, ale idem ďalej. Pôjdete cez Levoču?“, odpovedal som otázkou. Chlap mal okolo štyridsiatky, mierne prešedivené vlasy, ostrihané nakrátko a dvojitú bradu. Čudoval som sa, že sa zmestil do tohto auta, mal vyše dvoch metrov a veľké brucho. „Si z Levoče?“, spýtal sa. „Nie, odtiaľ ešte idem do Spišskej Novej Vsi.“ Nadvihol svoje husté tmavé obočie a na tvári sa objavil výraz akoby sa už-už chcel rozhovoriť, že v našom meste má rodinu, alebo sa tam občas zastaví pozdraviť starého kamaráta. Nebol som ďaleko od pravdy, vlastne som ho hneď odhadol. Vodičov delím do niekoľkých skupín a on patril do skupiny prehnaných rečníkov. No, nevadí aspoň sa nebudem nudiť. Najprv mi porozpráva o celej svojej rodine, o jeho deťoch a nakoniec sa dostaneme ku politike. Mal som pravdu, presne to sa ja stalo. Potom sme sa začali rozprávať o stopovaní. Povedal, že skoro vždy, ak je sám v aute, tak zoberie stopára aby sa nenudil a rýchlejšie mu ubehla cesta. To mu teda verím, mal som pocit, že tá „chlebáreň“ sa mu nezastaví. Jedným okom som sledoval merač rýchlosti. Šli sme približne stoštyridsať, ale v mestách rýchlosť dodržiaval. Za Zvolenom to na Banskú Bystricu rozbehol po diaľnici na dvestodesať. To bolo niečo pre mňa. Sledoval som ako sa stromy pri ceste mihocú. Pozrel som sa pred seba, bol to skvelý pocit. Keby auto malo krídla, tak určite vzlietneme. V Bystrici zabočil doprava, na smer do Brezna. V tomto ma sklamal, dúfal som, že pôjdeme cez Donovaly a neskôr po diaľnici. Škoda. No jemu to zjavne nevadilo, pre neho bola diaľnica skoro všade.

Vždy, keď sa v diaľke objavilo pred nami auto, pridal plyn a poľahky ho predbehol. Takáto jazda sa mi páči. V takom aute ako je toto si to hádam aj môže dovoliť. Je to pre mňa zážitok. Keby som takého vodiča so super autom stopol vždy keď idem domov, to by bolo niečo! Keď sme vychádzali z mesta, na pravej strane cesty stálo dievča. Bola to pekná blondínka v zelených letných šatách s trochu odvážnym výstrihom. Pri sebe mala len príručnú tašku od Gucciho a kabelku. Podľa tabuľky šla do Brezna. „Hm, Brezno je tu za rohom. Vezmeme ju?“, opýtal sa ma vodič. Bolo mi to jedno, aspoň bude rozprávať aj niekto iný. Nečakal na moju odpoveď, spomalil a zastavil pri krajnici. Dievča pobehlo k autu. Otvoril som jej vzadu dvere a sadla si za vodiča. V spätnom zrkadle si ju premeral pohľadom a šli sme ďalej. „Tiež študentka?“, opýtal sa vodič dievčaťa. Bola trochu nervózna a len potichu niečo komolila, že nestihla autobus a pýtala sa kedy budeme v Brezne.

Nebolo jej veľmi do reči, dúfal som, že naviažeme konverzáciu a aspoň na chvíľu ma vytiahne z apatie, do ktorej som upadol pri neutíchajúcom rečníkovi. Nestalo sa tak, teda nie hneď. Vodič tiež čakal, že si s ňou poklebetí, ale zjavne na to nemala náladu. Vodič preto zapol rádio a chvíľu sme počúvali otravného moderátora, ktorý nám duchaplne rozprával o súťaži so skvelými cenami. Prvá cena zájazd na Karibik. A načo? My máme Karibik tu. Aj keď klimatizácia zabezpečovala v aute príjemnú teplotu dvadsaťtri stupňov, vonku bolo poriadne dusno. Prosebne som sa pozrel na vodiča a on s pochopením pohľadal inú stanicu. Teraz už v aute hrali začínajúce letné hity. Žiadna výhra, ale dalo sa to zniesť. Pohmkával som si melódiu a pozoroval cestu pred sebou. Blondínka sa z ničoho nič ozvala, ale teraz už jasne a rozhodne: „Zastavte na najbližšom parkovisku!“ Znelo to skôr ako rozkaz a nie prosba. Vodič opäť nadvihol svoje husté, čierne obočie a zazrel do spätného zrkadla. Ja som tiež nepochopil tú, prinajmenšom arogantnú výzvu, ktorú zo seba dostala. A navyše hlas mala zvýšený viac ako by sa patrilo. Obzrel som sa, ale to čo som uvidel ma zamrazilo. Dievča v svojich tenkých, bielych rukách držala čosi kovové.

 Ja blbec, veď je to pištoľ! Neveril som vlastným očiam, civel som na malokalibrovku. Držala ho vodičovi pri krku, ale on si to ešte nevšimol. „Čo čumíš? Otoč sa!“, zrevala na mňa a hlaveň namierila na moju hlavu. Zalapal som po dychu a v momente som sa otočil. Vtedy vodič zbadal zbraň. Trochu nás na ceste myklo a preto hneď spomalil. „Nespomaľuj!“, zrevala znova a namierila opäť naňho. Klimatizácia síce chladila, ale v aute bolo odrazu príliš dusno.

Začal som sa potiť. Vodič pridal a preradil späť do päťky. Skontroloval som rýchlosť, stopäťdesiat a ručička sa šplhala vyššie. „Žiadne srandičky ,“ kričala ďalej, „zastavíš na najbližšom parkovisku a obaja zmiznete z auta, rozumeli ste?“ Veľmi dobre som rozumel, aj keď som bol ešte poriadne šokovaný z toho, čo sa práve dialo. „Hej ty, študent,“ namierila na mňa, „vyhoď mobil von oknom!“ Zazrel som previnilo na vodiča a s roztrasenou rukou som sa načiahol pre telefón, ktorý ležal na prístrojovej doske. „No tak, rýchlo, nerozumel si?“,. kričala mi do ucha. Otvoril som okno a vyhodil som ho von. V spätnom zrkadle som videl ako sa rozletel na ceste. Napätie v aute bolo priam fyzické. Nastala chvíľa ticha, ja som horúčkovito premýšľal čo urobím. Možnosť vyskočiť z auta som pri tejto rýchlosti hneď vyhodil z hlavy. Rozletel by som sa na ceste ako ten mobilný telefón. A ďalšie akrobatické kúsky čo ma napádali som si radšej nevšímal, mám sa príliš rád na to, aby som riskoval guľku v hlave. Rýchla jazda v zákrutách mi už nebola taká príjemná. Sedel som ako prikovaný a uprene som hľadel pred seba.

 Až teraz som si uvedomil ako rýchlo dýcham a srdce mi bije ako zvon. To neznesiteľné ticho prerušil vodič: „Čo odo mňa preboha chcete? Peniaze nemám...“ Chudák, buď mu to ešte nedošlo alebo je v šoku. Do reči mu skočila plavovlasá rebelka: „Idiot, chcem predsa auto. Nehraj tu na mňa divadlo a radšej sa pozeraj na cestu!“

Rozmýšľal som, kde je najbližšie parkovisko. Cestu som už dobre poznal, neraz som tadiaľ išiel domov stopom. O chvíľu vyjdeme z lesa na rovinu a za veľkou zákrutou bude benzínové čerpadlo. Za ním bude parkovisko a odpočívadlo. Dúfam, že tam budú stáť nejaké kamióny. No, to určite, veď je len pol štvrtej a na to aby sa zastavili na strávenie noci na odpočívadle je predsa len trochu priskoro.

Neotáčal som sa , ale určite ešte stále držala pištoľ vodičovi pri krku. Dostali sme sa na rovinu a vchádzame do veľkej zákruty, ktorá má asi tak kilometer. Pred nami sa zrazu objavila kolóna áut. Bolo ich asi sedem a pred autami sa vliekli dva kamióny. Vodič s inštinktom spomalil. Zákruta sa stáčala doprava, takže som videl aj autá prichádzajúce oproti. Blondínka znervóznela ešte viac, s týmto asi nepočítala. „Obehni ich!“, prikázala. „Ale...“, nedopovedal som. „Ticho! Kašlem na tvoje sprosté reči. Obehni ich!“, povedala znovu vodičovi a zamávala mu pištoľou pri hlave. Vodič zapol smerovku a neochotne, pomaly otáčal volant doľava. V tej chvíli začal obiehať aj biely tranzit, ktorý išiel tesne pred nami. Zaradili sme sa za neho a čakali kým odbočí späť. Biele auto z ničoho nič rýchlo zabrzdilo a vrátilo sa na svoje miesto na pravej strane cesty. Priamo na nás sa rútili v protismere štyri autá. Vodič trhol volant späť doprava. V tom momente som si uvedomil len niečo mäkké na tvári a zahalila ma tma.

Pomaly som otvoril oči. Strašne ma bolela hlava a obraz som mal zahmlený. Zaostril som, nado mnou stála nejaká žena v bielo modrých šatách. „Som v nemocnici,“ blyslo mi hlavou. „Čo sa stalo?“, chvíľu mi trvalo, kým som zo seba dostal otázku. „Počkajte, hneď príde doktor. Mali ste nehodu,“ povedala sestra a skontrolovala mi pulz na ľavej ruke. Všade boli samé hadičky a prístroje. Bol som napojený na infúziu. Snažila som sa rozpamätať. Modré auto, vysoký chlap, dievča na kraji cesty...pištoľ a zákruta. Á, už si spomínam. Havarovali sme.

Prišiel mladý doktor v „skoro“ bielom plášti: „Viete ako sa voláte?“, opýtal sa ako námesačný. „Samozrejme“, povedal som mu moje meno a odpovedal som na ďalších pol tucta otázok. Doktor mi povedal, že budem v poriadku, ale musím ostať ešte týždeň na pozorovania, pre istotu. Mal som mierny otras mozgu, ale bol som v kóme štyridsať hodín. Museli mi so súhlasom rodičov operovať pravú nohu, bola zlomená na troch miestach. Ležím v nemocnici už tri dni a dostal som silné sedatíva.

Ešte sále som malátny akoby ma ovalili mechom piesku. „O chvíľu prídu vaši rodičia a chcela by s vami hovoriť polícia,“ oznámil mi.  „Myslím, že už budete schopný vypovedať,“ otočil sa na päte a odišiel. Na sestru som vychrlil niekoľko otázok... „Vodič utrpel vážne zranenia, ale jeho stav je stabilizovaný,“ povedala mi s kľudom Angličana. „A čo tá...?“ „Bola na mieste mŕtva, preletela cez predné sklo.“ „Tak jej treba!!! Špina,“ zaklial som, „mohla nás zabiť.“ Sestra mi však povedala, že šťastie som mal ja so šoférom. Zachránili nás bezpečnostné pásy a airbagy. Modré Mitsubishi spôsobilo hromadnú haváriu. Traja ľudia mŕtvi, z toho jedno dieťa, dvanásťročné dievča. Štyria ľudia v kritickom stave vrátane mňa. „Pane Bože, kvôli jednému autu?“ bol som ohromený, zúfalý. Možno som tomu mohol nejako zabrániť. Spomenul som si na dievča ako mi mierilo pištoľou medzi oči, striaslo ma. Štyri dni bola táto „nehoda“ pretriasaná v novinách a večerných správach v televízii. Polícia mi dávala dookola stále tie isté otázky a ja som im na ne stále rovnako odpovedal. Bol to strašný kolotoč, ako zlý sen. Každé ráno, keď sa zobudím, dúfam že sa mi to len snívalo. Ale potom zbadám na nohe sadru a všetko sa mi znova vybaví. Stopársky „PP“ vynález asi na dlhú dobu zavesím na klinec, ak nie navždy.