Na hrane (II.)

Nezdržali sme sa ani desať minút, dvaja chlapi s holými hlavami zobrali auto a mi sme naskočili do tmavozelenej, športovo upravenej Felície, ktorá stála obďaleč. Teraz sme už opäť na diaľnici a rútime sa smerom do Košíc, čo myslíš, čo bolo v tom aute? Neviem, ale lízanky pre decká do škôlky tam určite neboli. Viac sme sa o tom nebavili. Lebo pridal hlasitosť na rádiu, asi chcel tiež prehlušiť myšlienky, pretože reproduktory burácali z celej sily. Pomaly z nás opadala nervozita.

Vošli sme do baru niečo pred jedenástou večer. Bol plný ako v prvý deň, hádam tu bol o čosi čerstvejší vzduch. Klimatizácia už asi funguje tak ako má. Okolo nás prebehol Karol, hej, to nás ani nepozdravíš?, zakričal som za ním. Môj hlas však pohltil hluk, Karol sa ani neotočil. Pobehoval od stola k stolu a zapisoval si objednávky, potom odfrčal k baru a žongloval s kadejakými nápojmi. Ale sa rozbehol borec, čo? Súhlasil som s Lebom, Karol bol ako ryba vo vode, Zolo s ním bude asi spokojný. Pristúpil k nám obor Prasačia hlava, bol neoholený a z úst mu príšerne páchlo. Kývol rukou aby sme šli za ním. Prešli sme dozadu, boli tam nenápadné dvere z čierneho dreva. Vstúpili sme, vyzeralo to ako nejaká kancelária alebo súkromný salón, či čo. Je tu niekoľko kožených kresiel, stôl a na gauči rozvalený Zolo. Kľúče, zahlásil. Stále ma udivuje jeho prehnané šetrenie so slovami, akoby si nechcel zbytočnými slovami namáhať hlasivky. Podal som mu kľúče od Felície. Potľapkal nás oboch po pleciach a povedal: mladí som rád, že ste urobili presne, čo som vám povedal. A za malú službičku – malá odmena, sadnite si. Zolo sa otočil a otvoril skrinku s alkoholom. Pozrel som trochu sklamane na Leba, myslel na to isté čo ja. Dúfali sme že nám dá aspoň dve stovky. Zolo nalial koňak do brúseného skla a podal nám poháre. Sám si zobral jeden: takže na zdravie, na našu ďalšiu spoluprácu. Čo je? Vy si nechcete so mnou pripiť?, všimol si naše sklamané tváre. Ale áno, zamrmlal som a neochotne som zdvihol svoj pohár. Zolo sa buchol do čela, SAKRA!, mladí skoro som zabudol. Zaslúžite si aj nejaký ten cash, čo? Určite hrá pred nami divadlo, preblesklo mi hlavou a neuvidíme ani korunu. Zolo však zo zadného vrecka nohavíc vybral zväzok bankoviek. Obracal pred nami päťstovky, tisícky, až sa dostal k päťtisíckam. Doslova sme civeli na jeho ruky, toľko peňazí som ešte pokope nevidel. Musel mať pri sebe aspoň päťdesiat litrov. Nakoniec vytiahol najväčšiu bankovku a podával mi ju zo slovami: na, to je pre vás. Neverili sme s Lebom vlastným očiam. Päťtisíc?!, vykríkol Lebo. Hádam sa ti máli?, povedal Zolo, aj keď určite vedel, že sa nám ani nesnívalo o takej odmene. Nie, samozrejme že nie, povedal som za Leba, ktorý ešte stále civel na bankovku. Rozdeľte si to napoly, sú vaše. Takže ešte raz na zdravie! Pripili sme si a sadli do kresiel. Celú noc sme strávili v salóniku (nie som si istý či to bola pracovňa) a okolo štvrtej sme sa vybrali na ubytovňu aj s Karolom. Ten bol aj napriek únave tiež nad mieru spokojný. Ľudia, jeden Nemec mi nechal tringelt tri stovky! Zolo mi povedal, že ma vyplatí vždy na konci týždňa, len dnes som zarobil osem stovák a keď k tomu prirátam výplatu, tak za mesiac to bude možno aj tridsať litrov!, hovoril celý uveličený. Trochu skrotol, keď sa mu lebo pochválil, koľko sme inkasovali za preparkovanie auta. No a čo, nedal sa Karol, nebudete behať do Prešova predsa každý deň.

Mal pravdu, chodili sme tam raz do týždňa. Raz šoféroval Lebo a inokedy ja. Občas nás Zolo zavolal do salónika a poslal nás zaniesť nejakú obálku alebo kufrík. Nikdy sme nevedeli čo v nich je, ale ani sme sa nad tým nepozastavovali. Dostali sme cash a to nám úplne stačilo. Zolo zase zariadil niekoľko vecí pre nás: našiel nám byt blízko centra a povedal aby sme si ho prenajali (nech sme nablízku, keď nás bude potrebovať). Bol tam telefón, televízor ako premietacie plátno v amfiteátri a vaňa s vírivkou. Byt bol slnečný a teplý, plávajúca podlaha bola v celom byte. Každý sme mali svoju izbu, jednoducho super. Ale keď povedal aké je nájomné, skoro sme padli do kolien. Čože?, ozval sa ohúrený Karol, veď toľko nezarobia naši za dva mesiace. Kájo, neboj nič, veď už to budete mať z čoho platiť, či nie?, poznamenal Zolo. Bol so sebou a určite aj s nami spokojný, hoci to nedával často najavo. Teraz sme si to naozaj mohli dovoliť.

Na jeden víkend sme šli pozrieť domov rodičov, nikto nepovedal presne čo robíme. Akurát Karol doma referoval, že robí čašníka a že sa mu darí. Ja s Lebom sme povedali, že robíme asistentov v stavebnej firme a beháme hore-dolu po meste. Aj o byte sme radšej mlčali, aspoň sme nechali našich doma spokojných, že synáčikovia nesklamali a slušne pracujú. Mama nebola veľmi nadšená, že som tak skoro odišiel z domu. Veľmi dobre však vie, že to už nemôže zmeniť. Naspäť do Košíc sme sa už vracali na športovej Felícii a nie vlakom ako prvý krát. Nechali sme ho zaparkované na druhej strane mesta. Pre istotu, aj keď sme mohli povedať, že auto je požičané z firmy. Ani zďaleka však nevyzeralo ako firemné auto. Vrátili sme sa do nášho bytu a hneď na to zazvonil telefón. Prosím?, zdvihol slúchadlo Lebo. Áno, jasné, O.K. .... všetci? Hej, dobre o dvadsať minút sme tam. Vedel som, že volal Zolo. Po čase zvýšil taxu a za „služby“ sme dostávali toľko peňazí, že sme nevedeli čo s nimi. Ubehol mesiac, postupne sme začali vybavovať Zolove záležitosti spolu s jeho gorilami. Okolo obeda sme sa zastavili v nejakom butiku alebo v reštaurácii v centre. Dve gorily vošli dnu a ja s Lebom sme zatiaľ čakali vonku. Keby niečo, teda náhodou by sa v okolí motala polícia, mal jeden z nás ísť dnu a varovať tie dve opice. Vedeli sme už o niektorých zlatých baniach, z ktorých Zolo ťažil. Výpalné bolo len doplnok. Zapálil som si cigaretu a ponúkol Leba, spolu sme postávali pri aute a spokojne sme si poťahovali z marlboriek. Tento týždeň už nie sú také horúčavy, veď je september, už bolo načase ochladenie. Oprel som sa o parkový plot a vyfúkol dym. Lebo stál neďaleko, pri vchode do butiku. Zastavil sa pri mne nejaký chlap a niečo mi ukazoval. Lepšie som sa prizrel, držal v ruke odznak polície. Chcel som sa rozbehnúť, ale on ma jedným hmatom zložil k zemi a založil putá. Ešte som si všimol ako z pasáže pri obchode vybehli šiesti muži s kuklami na hlave. Dvaja sa postarali o Leba a traja vbehli dnu. Všetko to prebehlo po tichu a o tri minúty som už sedel vedľa Leba na zadnom sedadle policajného auta. Na príkaz Zola, keby sa niečo zomlelo mali sme byť ticho a žiadať si advokáta. Presne to sme aj urobili. Zolo sa postaral o všetky formality. Nám dvom nemohli nič dokázať a na druhý deň sme boli vonku, dokonca pustili aj tie dve gorily. Tí dvaja vraj šli len nakúpiť, čo bola tak trochu pravda. Niesli so sebou zopár košieľ a nohavice. Večer sme sa zastavili v Zolovom bare. Karol mal mať dnes voľno, ale šéf chcel vidieť aj jeho. Prišli sme skôr a čašník povedal, že Zolo príde asi za polhodinu. Tak sme si objednali vínny strek a čakali sme. Nevšimli sme si nenápadnú blondínku, ktorá sedela pri barovom pulte. Až keď sa postavila spoznal som v nej Zolovu sestru. Prišla k nám. Zdravím chlapci, povedala, asi nás ešte nepredstavili. Ja som Iveta. Teší nás, prisadni si, povedal Lebo. Zolova sestra, teda Iveta sa pozrela na čašníka, ale potom si to rozmyslela. Hm, radšej nie. Len som vám chcela niečo povedať. Čo také?, opýtal sa Karol. Ja som mlčal, čakal som čo nám chce Iveta povedať. Až teraz som si uvedomil, že som ju vlastne od toho prvého večera, kedy som jej ako ešte neznámej blondínke kúpil drink, vôbec nevidel. Hovorila potichu akoby niekto stál tesne za ňou a nemal by to počuť, nemôžem hovoriť dlho, pretože každú chvíľu sa môže ukázať môj brat. Dnes dosť nerváčil pre to čo sa vám včera prihodilo v tom obchode. Vy nie ste na vine, Zolo chcel pýtať výpalné v butiku, ktorý patrí nejakému típkovi, čo ma prepojenie na podsvetie v Michalovciach. Dosť ho to napálilo a keďže nechcel rozpútať vojnu, tak ho udal na polícii. Stiahol žalobu ale povedal, že si to s ním vybaví inak. Chcem vás len varovať, v Košiciach bude teraz poriadne horúco. Lakonicky som poznamenal: čo tam po tom, to sa predsa spraví . Pre jeden omyl tu predsa nevypukne vojna. Ako myslíte, robte čo uznáte za vhodné, skončila a vrátila sa k svojmu poháru koňaku. Karol znervóznel: počúvajte, nemali by sme sa spakovať? S Lebom sme si zapálili cigarety, vyfúkol som dym a odvrkol som mu: počkáme čo nám povie Zolo. Za také prachy sa oplatí zostať a trochu riskovať, možno by nám mohol aj pridať. Veď už predsa neparkujeme len autá.

Šéf sa naozaj buchol po vrecku a povedal, aby sme sa na týždeň niekam vyparili a urobili si voľno. Potom sa máme staviť, bude mať už pre nás ďalšiu prácu. Najprv potrebujem vybaviť nejaké záležitosti a nechcem aby vás tu často videli, povedal. Pozrel na mňa: ak nemáš pas, choď si ho vybehať. Mám pas, povedal som trochu zarazený. Načo mi bude pas? Nepýtal som sa, viem veľmi dobre, že to nemá rád, keď sa ho na niečo pýtame. Výborne tak si urobte voľno, choďte pozrieť domov a tak. O týždeň vás tu čakám. Týždeň sa pretiahol na tri týždne, už som zomieral od nudy. Vôbec nič sa nedialo. Vtedy zavolal Prasačia hlava: hej mladý, príď do Košíc, chystá sa akcia. Zavolaj aj tomu holohlavému, zajtra večer že ste u Zola v kancli, povedal mi do telefónu obor. Zložil som slúchadlo a nervózne som vytočil číslo k Lebovi. Na druhý deň sme už obaja boli na ceste späť. Karol tam bol už týždeň skôr, musel ísť makať do baru.

Večer sme pozorne počúvali Zola. Od strachu sa mi rozšírili zreničky: samozrejme, nevidím v tom problém, súhlasil som možno zo strachu, alebo aby som nevyzeral ako blbec. Lebovi sa táto „akcia“ neveľmi páčila, ale taktiež nedal nič najavo. O ďalšie dva dni bolo všetko pripravené. Prišli sme do baru a vošli do miestnosti za čiernymi dverami. Prebral som od Prasačej hlavy plecniak a pobrali sme sa aj s Lebom von. Zazrel som za barovým pultom Karola, ktorý sa na nás spýtavo pozeral. Nahodil som úsmev a mávol rukou, že všetko je v pohode. Podal som plecniak Lebovi a mlčky sme sa vybrali naprieč pešou zónou k butiku, kde nás pred necelým mesiacom čapli fízli. Vonku sme ešte raz prerátali peniaze, štyridsať tisíc v slovenských korunách a šesťdesiat v dolároch. Máš pas?, opýtal som sa Leba. Jasné. Vydržia nám tie prachy na tri mesiace? Myslím, že áno, aspoň som v to veril. Prišli sme k obchodu, mal veľký výklad, z ktorého na nás civeli sivé figuríny. Je o päť minút trištvrte na tri. Posledný krát sme sa pozreli okolo seba. Nikde ani duše, pešia zóna bola úplne mŕtva. Obďaleč bliklo pouličné osvetlenie až nakoniec lampa prestala svietiť, to nám bolo veľmi vhod. Otvoril som plecniak a vybral neveľkú dlažbovú kocku. Bola dosť veľká na to aby rozbila sklenenú výplň výkladu pred nami. Podal som ju Lebovi a vytiahol som výbušninu. Otvoril som kryt a nastavil časomer, robil som všetko presne tak, ako mi to vysvetľoval Zolo. Ruky sa mi neuveriteľne trasú, ešte pár minút a budem ďaleko. Rýchlo, rýchlo... aký to bol kód? Lebo sa na mňa nervózne pozrel, všimol si moje zaváhanie, čo ti to tak trvá? Stál pár krokov odo mňa a sledoval ulicu. Ak by nás niekto pozoroval, o čom silno pochybujem, videl by dve čierne siluety, ktoré sú vo vnútri len uzlíky nervov. Konečne som vyťukal číslo a spustil som časomieru. Niečo tu nesedí, precedil som cez zuby. Čo zase?, vyhŕklo z Leba. Mali naskočiť tri minúty, ale namiesto toho tam naskočilo len šesťdesiat sekúnd. Už len päťdesiatdeväť sekúnd, už len .. rýchlo!, zavelil som, máme necelú minútu. Lebo sa zahnal a z celej sily hodil kocku do výkladu. So strašným rámusom zarinčalo sklo a spustilo sa poplašné zariadenie. Dlho som nerozmýšľal a hodil som do vnútra vak s výbušninou. Obidvaja sme sa rozbehli. Na námestí sme nevideli ani nohu. Musíme prebehnúť asi päťdesiat metrov a potom zabočiť do jednej uličky. Odtiaľ sme to mali na zastávku električky ešte dobrých dvesto metrov. Lebo beží pár metrov za mnou, zrazu zahrešil: do riti! Otočil som sa: čo je? Pas, vypadol mi, odbehol pár metrov späť. Kašli naň, poď!, kričal som za ním. Moja veta sa však stratila v ohromnej detonácii, od ktorej mi zaľahlo v ušiach asi na desať minút. Tlaková vlna ma zhodila na zem. Videl som silný záblesk, a rinčanie skla bolo akoby ozvenou výbuchu. Ten rozbil okná na okolitých budovách. Z bývalého butiku šľahali plamene. Lebo ležal na zemi, postavil som sa a rýchlo som k nemu pribehol. Nemôžem, stonal a v tvári mal grimasu od prudkej bolesti. Pozrel som sa na nohu, mal otvorenú zlomeninu, ale nekrvácal veľmi. Inštrukcie boli jasné, keby sa niečo zomlelo. Zobral som Lebov pas a podal mi aj zvyšok peňazí. Po ulici sa už rozliehali sirény. Nechal som ho tam. Bež!, zakričal za mnou. Ja som utekal ako o život a hneď som sa stratil v čiernej uličke. Lapal som po dychu. Nakoniec som dobehol na zastávku električky. Už tu mali byť, do šľaka! Už ich vidím, rúti sa ku mne čierne auto, gumy zapískali a zastavil pri mne šmykom. Otvorili sa dvere, kde je druhý?. Ostal tam, povedal som zo strachom. Do boha! Nasadaj! Sadol som si na zadné sedadlo, som hotový, posledných pár minút som si myslel, že je koniec. Spomenul som si na Leba, ešte možno leží na chodníku. Debil, načo sa musel vracať späť? Do kelu! Sprostá stávka, mohol som sedieť doma v teple. Medzi tým sme prešli niekoľko blokov obytnej zóny. 

Vodič spomalil, prichádzame k colnici. Tie samopaly na podvozku ma riadne znervózňujú a vôbec mi nedávajú pocit istoty. Dúfam, že nebudem musieť strieľať, ešte nikdy som nestrieľal. Colník nám mávol rukou aby sme zastavili, vodič mu podal naše pasy. V jednom pase bolo asi tridsať tisíc. Zasvietil mi baterkou do očí a potom nás pustil ďalej. Odľahlo mi, na Ukrajinu sme sa dostali celkom ľahko. O dve hodiny na to sme zastali pri jednom zrube hlboko v lese. Boli sme štyria, jedného som videl v ten prvý večer, keď prišiel so Zolom, mal jazvu na tvári. Druhý bol Prasačia hlava a ten tretí hovoril po rusky. Nerozumel som mu dokopy nič, lebo do ruštiny miešal ešte nejaký zvláštny akcent. Tvrdli sme tam jeden týždeň, žiadna telka ani rádio. Koniec sveta. Veľmi sme sa medzi sebou nerozprávali, dlho to tu nevydržím. Na konci týždňa sa objavil ten Rus s novými zásobami jedla a vody. O niečom horúčkovito rozprával s „Prasákom“ a tým zjazveným. Čo je? Čo sa stalo? Je Lebo v poriadku?, vyhŕkol som zo seba hneď niekoľko otázok. Čuš krpec!, schladil ma zjazvený. Lebo je ešte v nemocnici a čaká na súdne pojednávanie. Ten kučeravý asi zdúchol domov, nič o ňom nevedia. Tie drogy mu prišiť nemôžu. Aké drogy?, civel som naňho. Nemusíš vedieť všetko, zahriakol ma „Prasák“. Nechápavo som na nich pozeral, žeby nám Karol niečo tajil? Predával drogy v bare? Ničomu som nerozumel, len som krútil hlavou. A Zolo?, opýtal som sa a tajne som dúfal, že ho nezatknú, pretože keď áno, nedal by som ruku do ohňa za to či by nás nepráskol. Zola šli zatknúť, ale niekto fízlov predbehol. Ozvalo sa vo mne zlé tušenie. Dal ho odrovnať ten magor z Michaloviec, traja muži s poloautomatickými zbraňami rozstrieľali celý bar. Zomrelo tam sedem ľudí a bolo veľa zranených. Zolo bol medzi tými siedmimi čo to neprežili. Zostal som ohromený, čo teraz do šľaka?, opýtal som sa aj keď som tušil odpoveď. Prasačia hlava na to odvetil: mladý na domov zabudni, je po tebe vyhlásené celoštátne pátranie. Tu tiež nie sme veľmi v bezpečí, dnes v noci vyrážame. Kam?, vyletelo zo mňa. Prejdeme cez Poľsko do Nemecka a tam ostaneme, kým sa to trochu utrasie. Možno na rok, dva. Klesol som do kresla. To je zlý sen.

Našich som nevidel už asi mesiac, žiadny telefonát, alebo list, nič. Neznášam tých povrchných Nemcov s prísnymi ksichtami. A navyše im nerozumiem ani slovo. Celé dni sedím na prízemí a prepínam 83 kanálov na satelite. Peniaze sa pomaly míňajú, na budúci týždeň už nebudem mať ani marku. Zapálil som si cigaretu a vyfúkol dym k stropu, z ktorého padala omietka. V mojej izbe nepadá omietka a určite by som sa oveľa radšej nudil doma ako tu na tejto vlhkej prični. V hlave mi prebehlo zopár udalostí za niekoľko posledných mesiacov. Všetko sa začalo v bare u Zola, vtedy som sa stavil s Karolom a Lebom, že zbalím tú blondínku – Zolovu sestru. Debilná stávka. Vlastne mohli sme zdúchnuť hneď, ale ostali sme, zo zvedavosti, alebo skôr pre peniaze? To už je teraz jedno. Do riti aj s peniazmi!