Úspory

Cítim svoje myšlienky, ich tlak mi pôsobí na každý závit sivej hmoty. V hlave mi hučí akoby priamo na tejto ulici štartovalo prúdové lietadlo a nie a nie odletieť. Zrazu je ticho. Vlastne nie úplné, počujem ako čvirikajú vrabce a kadejaká háveď na stromoch. O hodinu už bude určite svitať.

Bude svitať a oni prídu. Keď som nad tým rozmýšľal pred pol hodinou, bolo mi to jedno. Aj teraz je mi to jedno. Nemal to robiť, bol to poriadny sviniar. Po tej jeho papuli špinavej, neoholenej by som mu tresol aj viac krát. Nemal mi tie prekliate prachy brať. Ten jeho výraz v tvári, bolo to až komické. Pohľad mal šialený, plný zúfalstva a oči vypúlené ako žaba na diaľnici. Sviniar, čo si navaril, ten chumaj sprostý... Dobre vedel, že sú to moje posledné úspory. Úplne posledné, bez nich som už nemal nič, vôbec nič.

Zase cítim ako mi tŕpne chrbát, musím sa otočiť na druhú stranu.

Jeho oči, pozeral som do nich, keď z nich unikal posledný záblesk života. Z úst sa mu valila tmavočervená krv zmiešaná s penou. Striaslo ma. Nie vtedy, ale teraz. Vtedy o pol deviatej som nemyslel na dôsledok. Ale nenávisť bola väčšia a triasla mnou od hlavy až po končeky palcov. Pokúšala sa dostať von, najskôr ovládla mozog, potom oči z ktorých mi sršala zloba a od hnevu sa mi z ľavého kútika úst pustila slina. Nakoniec dosiahla čo chcela, ovládla moje urobené ťažké ruky a potom... potom len jeho oči, bielka popretkávané červenými žilkami, plné úžasu a prekvapenia, celkom určite aj bezmocnosti. O pár minút sa už netriasli, pohľad mal sklenený. Aké jednoduché, pomsta bola sladká ako jeho krv na chodníku.

Stihol som z neho ešte dostať, že tie prachy už minul. Tak mu treba, trochu to síce trvalo, ale po niekoľkých úderoch dutou železnou tyčou lebka na temene zaprašťala. Potom už len mŕtva kopa mäsa s rachotom spadla medzi odpadky, kde sa splašilo niekoľko mačiek. Napľul som tým smerom a celý zadychčaný som s úškrnom odchádzal preč.

Teraz nadránom je tuším ešte chladnejšie, dúfal som, že v polovici mája už nebudú mrazy. Zababušil som sa do svojho pelechu ešte viac. Zhora som zrazu začul: Vstávaj, pôjdeš s nami. Zodvihol som hlavu. Tak som sa zľakol, až som sa pomočil do nohavíc, už prišli. Prišli po mňa. Nevidel som koľkí boli, jeden z nich mi totiž svietil ostrým svetlom až do prázdneho žalúdka. Nebránil som sa, vlastne som ani nemohol. Prišli po tichu a hneď ma spútali. Aj tak bol sviniar a tie peniaze mi nemal brať, veď dobre vedel, že sú moje.

Obžalovaný B. Z. narodený 6. augusta 1958, bez trvalého bydliska, bol zadržaný na základe podozrenia z vraždy prvého stupňa v priestoroch starého cukrovaru na Štefánikovej ulici č. ....

.... údajne kvôli odcudzenej hotovosti. Železnou tyčou, ktorá bola zaevidovaná ako dôkaz č. 7 ....

Koľko ti zobral? Hovor!, zavrieskal na mňa tento šašo hádam už tridsiaty krát. Keby som tak nemal ruky v putách, tak mu vykrútim ten jeho dlhý krk. A opäť by som videl tie úbohé oči akoby sa snažili niečo povedať, povedať z posledných síl. Možno prosil, možno preklínal. To sa už nedozviem, dobre mu tak.

Vzduchom preletela ruka a dopadla na líce chlapa sediaceho na stoličke. Bezdomovcovi hodilo hlavou, stolička sa prevrhla a zrazu bol na zemi.

Strašne mi duní v hlave, tá mu teda riadne sadla. Len na päť minút, nech mi dajú dole putá, len na päť minút, všetkým krky povykrúcam.

No, už si sa prebral? Počúvaj ma, ak nebudeš spolupracovať, tak to z teba vytlčiem, ručal na mňa asi meter osemdesiat vysoký chlap.

O.K., aká bola otázka? Kašlem na nich, nech mi už dajú pokoj. Nechcel som ho zabiť, ale dobre mu tak.

Takže ešte raz, koľko peňazí ti zobral? Stodvadsať korún, povedal som s chladnou presnosťou. Policajt len nechápavo zažmurkal: ty si ho umlátil železnou tyčou kvôli stovke? Boli to moje posledné peniaze, snažil som si to trochu uľahčiť, som bezdomovec už sedem rokov.

Muž v uniforme sa opäť zahnal, pred očami sa mi zatmelo. Preletel som cez malú miestnosť a ostal som pripútaný o rozbitú stoličku pokým nedošiel lekár. Chvalabohu to najhoršie mám už za sebou. Aspoň dúfam.