Nie sme sami

V každom z nás asi zo začiatku chvíľu drieme ten pocit, že nemôžeme povedať niečo nahlas. Po čase (veľmi krátkom) si ale uvedomíme, že nám predsa nikto nemôže rozumieť a môžeme si hovoriť vo svojom jazyku čo sa nám chce. Až do chvíle, kým zistíme, že tu nie sme sami a že slovensky či česky môže rozumieť kde-kto. Zistil som to veľmi skoro, a tak skoro som sa chcel aj prepadnúť pod zem. Stalo sa to pred štyrmi rokmi. Viezli sme sa s kamarátkou v metre. Oproti nám sedela jedna postaršia pani a pekne dlhú chvíľu sme si robili žarty z jej parochne. Tá parochňa bola desná, o tom niet pochýb, ale my sme sa na tom bavili dosť nahlas. Pri vystupovaní o mňa dotyčná pani nechtiac zakopla. Otočila sa a povedala: „Promiňte“. V tej chvíli som sčervenel a nezmohol som sa ani na slovo. Od vtedy som si dával dobrý pozor.

Kedysi som bol nadšený, ak som začul niekde na ulici známy prízvuk a veľmi často som sa prihováral. Teraz mi už je trochu smiešne ak odpoviem na telefonát v autobuse a predo mnou sa chichocú dve dievčatá a potom úplne nenápadne zvýšia hlas aby som si všimol, že máme niečo spoločné. Nedajbože sa niekto otočí a povie: „Aha, Slovák! Už som dávno žiadneho nestretol“. Come on! Give me a break. Títo ľudia buď predvčerom vystúpili z lietadla, alebo žijú niekde na vidieku, kam sa chápadlá Slovače ešte nedostali.

Saturday night fever. Prešli okolo mňa tri nahodené kočky. Zmaľované ako indiáni pred veľkou bitkou, parfémom ohúrili aj ulicu za rohom, sukne veľkosti opaska a v čižmách, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Eskimák. Povedali by ste si, klasická rovnošata Angličaniek na sobotňajšom výjazde. Zrazu sa jednej z nich vyšmykla pivová fľaša a s hrmotom sa roztrieskala na chodníku. „Do ....!!“, začul som jednu z najšťavnatejších vulgárnych nadávok v slovenčine. Aha, takže to je slovenský výjazd. No nič. Niektoré veci sa naučíme veľmi rýchlo prijať, ale taká pravá írečitá nadávka je predsa len najlepšia v rodnom jazyku.

Niekedy je naozaj ťažké si nikoho nevšímať, keď mu rozumiete úplne každé slovo aj pri väčšom hluku. Nechtiac som si vypočul telefonát jedného chalana z Čiech, ktorý sedel predo mnou a snažil sa dostať na narodeninovú párty. Bolo mi jasné, že ho kamaráti navigujú zle a dokonca sedel v nesprávnom autobuse. Tak mi to nedalo a poradil som mu ako sa tam dostane najrýchlejšie. Istý kamarát si takto večer prisadol v autobuse k middle-aged woman. „Ále, čo si. Veď tu sa ani poriadny nájsť nedá, hovorila žena do telefónu. Práve si tu prisadol taký sympatický... no, môže mať tak dvadsať.“ Kamarát sa len pousmial na tom, že mu niekto ubral takmer desať rokov. Na jeho mieste by som si z tej pani asi dobre vystrelil. Ale verím, že sa príležitosť ešte nájde.

Próza a poézia na martinus.sk