Sorry Štúr, but I get used to it

 Už niekoľko krát sa mi stalo, že som sám seba pristihol pri používaní anglických slov alebo viet pri konverzácii s rodákom. Pár krát som nad tým hodil rukou, ale neskôr som si to všimol aj na ostatných „prišelcoch“ sem do Anglicka. Nepohybujem sa práve v akejsi slovenskej komunite, aj keď s niekoľkými Slovákmi bývam a dokonca aj pracujem. Zvykli sme si ale používať množstvo slovíčok práve v angličtine, jednak preto, že ich denne poviem niekoľko krát, alebo jednoducho sa mi vyslovuje dané slovo rýchlejšie alebo sa mi viac hodí do vety (teda slovenskej vety).  Alebo tiež máme veľa slov, ktoré síce nepovieme po anglicky, ale ho poslovenčíme: „Idem do offíku - off licence shop, mám bejbáč – babysit, Petrolka – petrol station“. Je to vlastne niečo ako slang, ale anglické slová vo vete, to je už podľa mňa niečo iné. Jednoducho sme si ich tak prisvojili, že sa nám zdajú vo vete úplne prirodzené. Samozrejme potom sa mi občas stane ak volám mame domov, tresnem v troch vetách nejakých päť anglických slov a až neskôr si uvedomím, že ona predsa nemôže rozumieť. Aj keď slovo ako full-time vyslovím niekoľkokrát denne, mame to môžem povedať len ako „plný pracovný úväzok“, inak mi rozumieť nebude.

 Čo môžem povedať o tých „hrdých“ Slovákoch, ktorí tvrdia, že už zabudli po slovensky, pretože sú dlho v zahraničí? Je to prinajmenšom hlúposť. Stretol som v Londýne pani, ktorá emigrovala v roku 1968 a hovorila krásnou čistou slovenčinou, bola zo stredného Slovenska. Ani dlhé roky strávené za hranicami, jej nič neubrali z jej rodnej reči. Aj keď občas bolo možné začuť odlišný prízvuk. Mám ale zase kamarátku, ktorá šla na návštevu na Slovensko po piatich rokoch. Samozrejme vie rozprávať po slovensky, len prízvuk už má trochu rozdielny a občas aj prehadzuje slová vo vete podľa anglickej gramatiky (čo si ale väčšinou uvedomí a opraví sa). Stalo sa ale, že šla s mamou ku kaderníčke a povedala mi, že sa hanbila pod čiernu zem, keď nevedela povedať presne po slovensky ako si predstavuje upraviť vlasy. V Anglicku je pritom len čosi viac ako šesť rokov, kontakty zo slovenskou komunitou prerušila síce asi po dvoch rokoch, ale aj tak to možno prehnala. Alebo možno je to len tým, že prostredie rôzne pôsobí na jednotlivých ľudí? Ale predsa, zabudnúť Slovenčinu? To nie.

 Viac krát sa stáva, že aj keď sa rozprávam so Slovákom ale je pri nás tretia osoba, ktorá po slovensky nevie, rozprávame sa medzi sebou po anglicky. Jednak kvôli tomu aby rozumel aj on, alebo jednoducho aby si nemyslel že ho ohovárame. V práci si zase zamestnávatelia (väčšinou) potrpia na to aby sme sa aj medzi sebou rozprávali anglicky, pretože kolegovia alebo zákazníci sa nemusia cítiť príjemne keď nám nerozumejú. Takto to funguje v Anglicku, ale angličtina na rodnej hrudi? Odhliadnuc od turistov alebo pracovné schôdze so zahraničnými partnermi, sa mi zdá angličtina v hovorenom slove zbytočná a niekedy až smiešna. Smiešna najmä vtedy ak sa niekto pokúsi urobiť zo seba hrdinu a povie štyri naučené frázy. Vtedy si takéhoto odborníka na jazyky viem vychutnať :o)

 Ak niekto odchádza za hranice, mal by sa naučiť jazyk (alebo ho aspoň z časti ovládať) krajiny, do ktorej ide. Mňa raz prekvapil Angličan v dobe keď som bol v Londýne asi len dva mesiace. Práve sme sa zoznámili a povedal som mu, že mi je to ľúto ale moja angličtina nie je taká dobrá. On mi na to o desať minút povedal, že oproti jeho slovenčine je tá moja angličtina skvelá.

 Na konci by som chcel asi len dodať, že to sorry Štúrovi je zároveň aj prepáč mojej mame, keď mi občas uletí anglické slovo pri telefonátoch domov.