Zdá sa vám takýto svet neskutočný. Jasné, nie sme v raji, teda aspoň nie v tom našom „svetskom“ raji. Nikto z nás nie je až taký rojko aby nezapochyboval aspoň na chvíľu. Asi ako ja v Londýnskom metre minulý týždeň: Tesne pred vystúpením sa jeden „tmavší“ spolucestujúci s ruksakom na chrbte zavesil na opierku pred dverami a začal si nahlas spievať v neidentifikovateľnom etnickom nárečí. Nezmeravel som len ja, a nevydýchol som si len ja, keď dotyčný vystúpil a vlak sa bez následkov pohol ďalej.
V tom svete, o ktorom som začal na začiatku, ľudia nepoznajú strach. Neškatuľkujú človeka do poddruhov na základe farby pleti, viery (alebo neviery), druhu počúvanej hudby alebo menej bohatšieho alebo až príliš rozhadzovačného etnika. Kde sa neobzrie na ulici človek v úhľadnom sivom saku za punkerom hýriacim farbami, kde rozdielnosť v sexualite nie je tabu a „holé hlavy“ sú len dôsledkom teplého počasia.
Na svete, kde sa romantici neboja, že budú vyčnievať z davu. Tam kde si aj najväčší pesimista povie: “veď to nie je až také zlé“. V „mojom“ svete sa nepozerajú správy typu: „Madrid terčom“ alebo „Bloody Friday“, nie z dôvodu nechcenia poznania pravdy, ale pretože sa jednoducho takéto veci nedejú. Za drogu sa tam považuje dobrá kniha, ktorú človek nepustí z ruky, pokiaľ ju nedočíta a o tyranii sa učí už len v dejepise ako o dávnej nepochopiteľnej chybe ľudstva.
Našiel by som oveľa viac drobností, ktoré by mali v mojom (hádam aj vo vašom) svete neskutočnú hodnotu a ešte viac hlúpostí, ktoré by sa v tom svete jednoducho strácali v nenávratne. Otázkou je, či takýto svet vôbec chceme dosiahnuť. Ak áno, je to vôbec možné? Alebo si len ja takto lebedím a dúfam v dobro, alebo aspoň v pochopenie a akceptáciu, ktorá v tom našom reálnom svete tak chýba.
Poďme snívať, raz si tento svet možno vysnívame. Možno nemusíme snívať, stačí kúsok po kúsku a každý sa môžeme stať malou čiastkou puzzle a vytvoríme lepší, príjemnejší svet. Možno nie úplne ideálny, ale hádam o trošičku príjemnejší.
