Začal som roku Pána 2005 pracovať v Žiline. Bývam v Martine. Dilema kedy ráno vstávať, aby som nemusel ísť neskoro domov - pružná pracovná doba - bola po chvíli vyriešená. Voľba padla na skorý ranný vlak.
Tak som sa dennodenne, vlastne ránoránne "trmácal" vláčikom do Žiliny. O tom že som predtým dvakrát prestupoval ani nehovorím.
Strašne ma cesta vlakom do práce ubíja (ináč vlaky mám rád - na výlety a podobne, veď som chcel byť rušňovodičom). Vydržal som zhruba rok. Vidieť každé ráno tie isté znudené tváre čakajúce na vlak vezúci ich ďaleko od teplej periny, držiace v rukách ošúchané kabely a čítajúce nejaký skvelý plnofarebný "mienkotvorný" plátok - tie tváre mám rád len z recesie. A keď sa k tomu z kde-tu otvorených úst pridá vôna rozkladajúcej sa prvej rannej borovičky a piva, je mi do plaču.
Tak som začal chodiť busom. Viem "kolo Strečna, cesta nebezpečná", ale psychické ujmy z vyššie menovaného začali ustupovať a aj trošku neskôr chodiť domov nie je až také hrozné. A keď som si povedal, že autom to mám len o málo drahšie, začal som využívať pohodlie vlastného povozu. Veď aj tých autobusov už chodí nejak pomenej, najmä v lete. Tak som si po takmer štyroch rokoch celkom zvykol na dochádzanie do krajského mesta.
Prišli ale veľké stroje, betónové múry, reflexná oranžová sa mieša s reflexnou zelenou a cesta kolo Strečna začala trvať akosi dlho. V útrobách neďalekých kopcov drieme a čaká na svoje prvé autá trasa budúceho tunela, ale najprv treba zabrzdiť na pol roka premávku na tepne, lebo spánok je tvrdý, len občas rušený silnejším hlasom nejakého sľubu. Uznávam - bezpečnosť cesty treba zvýšiť.
Opäť po čase som sa ocitol ráno vo vlaku Vrútky - Žilina, tie isté tváre, tie isté vône, len tie plátky sú nejaké farebnejšie...
