Post Covid Príhodka #10 - Z ARO domov cez neurologickú JIS a interné oddelenie

Písmo: A- | A+

Keď sa na ARO rozhodli, že ma preložia inde, vedel som že ísť domov ešte chvíľu potrvá. Nakoniec to bolo ešte ďalších 26 dní v nemocnici.

Pondelok 3. mája ma prekladajú na interné oddelenie. Medzitým sa zaplnilo a takmer nemajú lôžko. Dajú ma na trojposteľovú izbu k oknu, no vonku z postele nevidím. Už to, že vidím oblohu a je viac denného svetla je super. Na oddelení sú na praxi mladé študentky, prváčky z univerzity. Je sranda ako merajú teplotu, tlak či tep. Väčšinou si tipnem môj stabilný tlak 110/70. Ak im vyjde tep niekde nad 90, tak poviem, že dobre. Ak namerajú nejaký blud, tak im ukážem meranie oxymetrom. Je to príjemné rozptýlenie. Chlapík vedľa sa veľmi nehýbe, má nejaké popáleniny. Tak len sleduje očami. Tretí zas dosť rozpráva i telefonuje. Príde k nemu pokecať známa sestrička a dajú si kávu. Deň zbehne a noc nie je príjemná. Pánko na opačnom konci svieti svetlo. Povie aj sestričke, že sa to nedá zhasiť. Ani ona to nevie. Neskôr v noci príde iná a zhasína, no on povie - nechajte radšej tak. Tak svietime celú noc. Na druhý deň ma presúvajú na naurologickú JIS. 

Neurologická JIS - táto časť pobytu bola celkom pohodová. Trochu to vyzeralo na prvý pohľad ako nedávno zriadené miesto alebo sklad. V kartónoch skladovali striekačky, skúmavky a rôzny materiál. No sestry mali v izbe všetko po ruke. Skriňa s liečivami, nerezová skrinka na prípravu, malý drez, umývadlo, dezinfekcia. Na skrinku si vždy doplnili z tých kartónov, čo bolo treba. Dokonca sestra v sobotu večer kontrolovala expirácie liekov, FIFO sklad. To celé bolo v miestnosti s dvoma lôžkami v štýle JIS, či ARO - kopa sklenených stien a okien so žalúziami aj medzi izbami. Vedľa bola druhá taká izba, možno niekde v prípade potreby ešte jedna. Malá kapacita, malý tím. Keď bolo rušno, bolo nás asi päť pacientov, inak bol chvíľa, keď som bol na oddelení sám. Sestry sa striedali jedna cez deň a jedna v noci na 12-hodinových smenách. Cez deň sa boli aj dve, no vždy jedna bola hlavná izbová. Všetky boli veľmi milé a opakovali sa, dalo sa s nimi baviť, kedy majú najbližšie službu atď. Evidoval som aj nejaké krstné mená. Prístrojová vybavenie bolo takmer ako na ARO - za hlavou monitor so základnými údajmi. Mal som dokonca 3 elektródy na monitorovanie srdca, kanylu na infúzie, manžetu na tlak, snímač saturácie, ktorý som si dával dole a pripájal len sem tam. V nejakej chvíli dotlačili vedľa postele kreslo, na ktoré ma vysádzali. Vtedy som vytiahol moje prvé osembitové papuče, veľmi sa im páčili. Stále mi pretrvávali klostridiové hnačky, s čím sme hlavne bojovali. Keď mi na ARO vyberali centrálny venózny katéter, tak som započul, že “špičku majú dať na kultiváciu”. V laboratóriu sa ukázalo, že je tam nejaká baktéria, ktorá tiež nenapomáha mojim črevám. Nasadili nejaké ďalšie antibiotiká a až neskôr vedeli upresniť jej názov a nasmerovať lepšie liečbu. Kým sa podarilo ju vyhubiť, trvalo to dlhší čas. Menili mi stravu, skúšali diétu, mixovanú stravu. Jedol som pomaly a málo. Dopĺňali tzv. parentálnu výživu. 1400 ml mliečneho roztoku infúzie bola denná dávka výživy, ktorá kvapkala 24 hodín a potom ešte niekoľko krát dookola. 

Oprava - bola to interná JIS, kde z neurologickej JIS vyčlenili 2 izby pre potrebu interného oddelenia, lebo bežná interná JIS bola v tom čase zatiaľ vyhradená pre Covid.

Čo sa týka spolubývajúcich, najprv som bol chvíľu sám. Tak prišiel nejaký muž na vedľajšie lôžko. Veľa sa nezdržal a vystriedala ho babička. Jeden čas bol väčší ruch na chodbe a zazrel som ozbrojeného policajta. Vznikol taký komunikačný šum, že na vedľajšej izbe majú väzňa, ktorému potom dohodli presun do Trenčianskej nemocnice. K babičke vedľa prišla aj rodina, hlavne chodila dcéra. Posielala je aj svoju stravu, dokonca aj na raňajky. Babi komunikovala minimálne, počul som len útržky viet od sestier, či lekára. Neskôr medzi nás natiahli paraván. Rozhodli sa, že po víkende babi pôjde domov, že v nemocnici už viac neponúknu. V piatok sa zišla okolo rodina vrátane starého pána. Myslím, že to bola taká dôstojná rozlúčka a babi sa v sobotu pominula. V posledných chvíľach bola pri nej dcéra a ja som len započul “úprimnú sústrasť” od lekára. Rodina zobrala osobné veci a do hodiny prišiel Feri z patológie so svojim lehátkom a čiernym vrecom. Potom prezliekli a vydezinfikovali posteľ a znova som chvíľu ostal sám. Aj takto funguje život a toto bola tuším štvrtá skúsenosť so smrťou motajúcou sa okolo počas môjho pobytu v nemocnici. Ku mne našťastie netrafila. Na druhý deň priviezli ďalšiu pani a kolobeh pokračoval. Ďalší deň, pondelok 10. mája, aj mňa po týždni presunuli nazad na interné oddelenie.

Obrázok blogu

V tom čase som už veril, že je to na dobrej ceste a že toto oddelenie bude snáď posledná štácia na ceste domov. Ležiaci, ťažko dýchajúci, sem tam vysadený v kresle, črevá rozhasené, ale veril som tomu, že to budú najviac tri týždne a som preč. Nakoniec to bolo ešte 18 dní. Bol som na oddelení “ako niekto”, koho už poznali. Mnohé sestričky sa mi prihovárali, že si ma pamätajú ešte z čias covidu. Dali ma na jednoposteľovú izbu. Na stene bol televízor Grundig. Našli aj diaľkový ovládač. Taktiež som mal chladničku, ale sme ju ani nezapli. Sám som do nej ísť nemohol a ani som veľmi nemal čo do nej dať. Mal som aj kúpeľku so záchodom, no zacievkovaný s katétrom a s plienkou, ležiaci na posteli, hmm - smola. Do kúpeľky ma nevzali za celý čas, ani keď sme už rehabilitovali a začali robiť prvé kroky. Zo začiatku som nevedel prehĺtnuť väčšie kúsky, ale potom sa čosi v hrdle uvoľnilo a už to išlo. Keď mi zrušili diétu, tak aj strava bola skvelá. Na raňajky striedali rôzne pečivá, vianočku, bábovku, chlieb - všetko vždy čerstvé. Popýtal som nakrájať, prípadne pomastiť, natrieť a ďalej som bol schopný jesť sám. Podobne obedy, keď ma správne napolohovali a nastavili stolík, tak som obedoval sám. Niekedy som ich poprosil to znova zohriať. Po štvrtej ku mne chodila Vierka, tak mi zvykla doniesť nejaké jedlo, čaj a vodu. Tak s večerou to potom bolo slabšie. Hlavne suché večere v stredu a v nedeľu som často ignoroval. Mal som milú izbovú lekárku, s ktorou sme si rozumeli a neskôr sme prišli na to, že máme narodeniny v jeden deň, posledný májový. Bola tu šanca, že už ho neoslávime spolu a že snáď budem už doma. Aj s Vierkou si telefonicky rozumeli a informovala ju denne o mojom stave. Baktérie pomizli. Infúznu liečbu postupne vypúšťali a nahrádzali liekmi. Urobili mi ešte niekoľko RTG pľúc, znova echo srdca, ultrazvuk brucha a EMG vyšetrenie, elektrické pulzy do končatín. Každý pracovný deň som mal rehabilitáciu. Prišiel mladý fyzioterapeut s asistentkou a cvičili sme jednak pohybové cvičenia a taktiež dýchacie. Začal som mať pocit, že to má hlavu a pätu. Konzultoval s lekárkou, koľko má času a aké sú ciele. Po týždni na oddelení prišiel s chodítkom. Malo taký pult, na ktorý som sa mohol oprieť lakťami a držať sa za rúčky v tvare rohov. Urobil som prvé kroky. Bol to úžasný pocit aj keď tep vybehol na 120 a nohy sa neskutočne triasli a podlamovali. Aj som si od šťastia poplakal. Neskôr v ten deň prišla za mnou sestra a mohol som sa pochváliť. Ďalšie dni sme napredovali a po cvičení znova trochu pochodili. Po čase sme vyrazili aj na chodbu a dali sme ju celú tam a späť. Vyšetrenia taktiež ukázali progres správnym smerom. Čas bežal a zrazu už zaznel aj deň, kedy pôjdem domov. V piatok, osemnásty deň na tomto oddelení a celkovo 63. deň v nemocnici. Deň pred odchodom som sa už tešil ako malé decko, že sa už len raz vyspím a pôjdem domov. Hovoril som to aj sestričkám, s niektorými som sa týmto rozlúčil. Odmietol som aj posledné vysadenie do kresla, aby ma tam znova nezabudli na dve hodiny. Vierka mi zbalila a zobrala väčšinu vecí, aby mi na posledný deň ostalo minimum. Nevedel som, ako to prepustenie bude vyzerať. Posledná noc zbehla v pohode. Potom už len ranná rutina, posledná hygiena, raňajky. Keď mi ich doniesli, myslel som si, že to je zlý vtip. Neviem komu zas preplo, a možno si myslel, že mám znova diétu. Ale doniesť mi 16 suchárov s malým kúskom medu a detskú výživu? Tak som si dal dva sucháriky a tešil sa domov, kde si to postupne vynahradím

Obrázok blogu

Tak som už len čakal a driemal, povedali mi že okolo jedenástej pôjdem domov. Doktorka dokončovala správu a nakoniec po mňa prišla až do izby Vierka s Tomim. Po dvoch mesiacoch som si obliekol také voľné nohavice, ponožky a topánky. Mimochodom moje nohy za celý čas nevideli vodu. Hore tričko a mikinu a pomohli mi presadnúť na kolieskové kreslo. Na rýchlo ešte stihli výter na výstupný PCR test. S kreslom so mnou zišli dole pred budovu. Tomi priparkoval auto a presadnúť na sedadlo spolujazdca sa mi podarilo celkom bez problémov. Sedelo sa mi fajn a pozeral som okolo. Vyhlásil som, že takto by som zvládol sedieť aj na dlhšiu trasu. Najviac ma prekvapila nepokosená tráva okolo cesty, mestu zas niečo nevyšlo. Pred vchodom sme zastali a chalani boli dohodnutí, že ma vynesú. Na stoličke pre štyroch to bola celkom pohoda. Ďakujem, Tomi, Ondro, Pepi a Jany. Konečne doma. Pre úplnosť záznamu bol piatok 28. mája.

HOME, SWEET HOME.

P.S.:

Týmto by som chcel poďakovať vedeniu oddelenia, ošetrujúcej lekárke a celému personálu za starostlivosť a liečbu na profesionálnej úrovni. Zmenili ma z ležiaceho “biedaka” na človeka, ktorý sa vedel postaviť na nohy a bol som schopní odísť do domáceho liečenia.

Ďakujem menovite primárovi oddelenia Doc. MUDr. Mariánovi Babčákovi, PhD., jeho zástupcom MUDr. Márii Slaninovej, MBA, MUDr. Mariánovi Slivkovi, PhD. a ošetrujúcej lekárke MUDr. Jane Strýčkovej.