Rok 2021 začal pre mňa tak, že som bol po operácii zlomeniny kľúčnej kosti, ktorú mi fixli kirschnerovým drôtom. Drôt si povedal, že chce ísť von predčasne, po 4 týťdňoch. Preto sa hojenie trochu komplikovalo. Začal som vrámci vychádzok chodiť na prechádzky, postupne aj trochu behať. Keďže bola zima, skúsil som aj bežky a skialpové lyže. Absolvoval som pár pekných výletov, chodieval som na rehabilitácie, kde som cvičil a aplikovali mi rôznu elektroliečbu (magnet, laser). Môj traumatológ mi neskôr odporučil aj bicykel, aby postupne začali posiľovať ruky. Začal som makať doma na cyklotrenažéri. Vonku som sa cítil krehký, obával som sa prípadného pádu. Hlavne na bežkách som sa necítil veľmi komfortne. Počas januára a februára som sa výkonnostne vrátil do októbrovej formy pred úrazom. V polovici marca mi moja lekárka ukončila práceneschopnosť a bol čas sa vrátiť do normálneho pracovného života. Žiaľ len na dva dni. Prišiel pozitívny test, covid, hospitalizácia, no prežil som. Objavil som nové dno výkonnosti a úplne inú dimenziu slova krehký. Nevedel som chodiť, dokázal som takmer spadnúť aj zo záchodu posediačky a hlavou sa zastaviť na zárubni. Bol som ako z porcelánu. Začal som odznova chodiť, aj som spadol. Sadol som na bicykel, najprv elektrický. Znova som spadol, a potom ešte raz a aj do tretice. Nič kritické, no ak by som nevyšiel z krabice (out of box), tak by som to nedal. Človek musí vyliezť z komfortnej zóny, ak sa chce posunúť ďalej. Ja som išiel krok za krokom, neponáhľal som sa. Medicínske problémy sa postupne riešili a ubúdali. Znova som sa dostal na pôvodnú váhu. Cvičil som, najprv cievnu gymnastiku, dychové cvičenia, cvičenie s loptou, neskôr na veľkej fitlopte. Spolu s tým všetky druhy pohybu, aké som v danej chvíli zvládal. Obrovskú prácu urobil môj fyzioterapeut, za čo mu veľmi ďakujem. Odporúčali mi kúpeľnú liečbu a tatranský vzduch. Absolvoval som nádherné tatranské túry, k tomu sa ešte dostanem. Viem veľmi dobre chodiť, mám za sebou aj prvé behy, zatiaľ max 2,8 kilometra. Bicykel nejak išiel, zhruba ako celá moja kondícia, dostal som sa zatiaľ približne na polovičný výkon. Prišla zima, tak sa snáď dostanem znova na lyže, skúsil som už bežky. Popri fyzickom stave a kondícii je dôležitý aj mentálny stav. Ani to nebolo ľahké, ale ako vytrvalec na dlhé trate som to zvládol. Cítil som obrovskú podporu z môjho okolia. Či už je to najbližšia rodina, lekári, sestričky, zdravotníci, vzdialenejší príbuzní, kolegovia v práci, obchodní partneri, zákazníci, susedia, geokešeri, bežci, cyklisti, vtáčkari, alebo rôzni virtuálni priatelia zo sociálnych sieti či iných portálov. Kto sa v tom nenašiel, nech si doplní svoju skupinku, no je vás veľa, stovky až tisíce. Mnohí ste na mňa mysleli, držali mi palce, mnohí ste sa modlili, samostatne či dokonca aj skupinovo. Najmä ruženec v tomto zohral veľkú úlohu, aj k tomu sa snáď ešte dostanem samostatne. Všetkým veľmi pekne zo srdca ďakujem a teším sa aj na osobné stretnutia, keď to pôjde.
Zvykol som po minulé roky robievať PFká, tak prečo nie aj teraz. Je to milý zvyk zaželať priateľom do nového roka a zároveň si tak trochu aj zrekapitulovať ten odchádzajúci, prípadne si dať nejaké predsavzatia. Zvyknem používať vlastné fotky, tak som hľadal niečo aj pre tento rok a do finále sa dostali dve miesta. Obe boli z mojich tatranských výletov. Vyhralo Predné Solisko. Ešte keď mi odporučili odložiť kúpeľnú liečbu a najprv sa zaočkovať, tak som dostal skvelú možnosť stráviť niekoľko dní na Štrbskom plese, z časti s manželkou Vierkou a z časti sám. Na prvý väčší výlet sme sa vybrali sedačkou na Solisko a zvládol som ísť peši dole kopcom po značke, pomaly s paličkami. Videl som, že červená značka ide aj hore na Predné Solisko, no ešte bolo skoro. Ďalšia veľká túra bola na Popradské pleso, keďže je tam chata, kde sa dá občerstviť a oddýchnuť, okienkový výdaj fungoval. Zvažovali sme aj vodopád Skok, či Jamské pleso. Na vodopád Skok som sa vybral sám, keď fúkal silným vietor a lanovka na Solisko nepremávala. Vyšiel som aj trochu nad vodopád k Plesu nad skokom. Presvedčil som sa teda, že zvládam aj kopce, keď mám primerané tempo.
Na ďalší deň som sa teda rozhodol, že skúsim ísť na to Predné Solisko. Naraňajkoval som sa, obliekol a vyrazil von. Štrbské Pleso bolo v mraku, vlhko, mrholenie. Nestretol som nikoho, nesmelo som skúsil pozrieť, či ide lanovka. Ukázal som papiere o očkovaní a kúpil som si spiatočný lístok na GoPass, vraj premávajú. Vyšiel som k lanovke, stála. Z búdky vyšiel vlekár, opýtal sa na môj lístok, turniket ma pustil. Usadil ma na sedačku a vysielačkou oznámil, že za chvíľu pôjdem hore. Vlekár z hornej stanice si vyžiadal ešte asi dve minútky, zatrúbil klaksón a pohli sme sa. Vyviezol som sa hore, stále v mraku a zlej viditeľnosti. Vystúpil som a vypli lanovku. Bolo zhruba desať hodín. Založil som si sluchátka a pustil som si slávnostný ruženec - aplikácia Ruženec v mobile. Šľapal som si pomaly hore po červenej značke, ako po schodoch. Videl som tak po najbližšiu zátačku chodníka vedúceho kosodrevinou. Zrazu som sa dostal na hranicu mraku, zjavila sa modrá obloha. Pozoroval som, ako sa prevaľujú mraky, vyzeralo to ako morské vlny. Pokračoval som nad pásmom kosodreviny a keď skončil ruženec, zdvihol som hlavu. Videl som vrcholový kríž, na vrchol to už nebolo ďaleko. Zdolal som to.
Urobil som si pár fotiek, vyzeralo to famózne. Cítil som, že sa dotýkam neba a mal som pocit, že som v Tatrách úplne sám. Posedel som na vrchole, vychutnával samotu a kľud, dal som si Kofolu. Zaujala ma neďaleká skala, kde som chcel ísť. Rozmýšľal som, ako si urobiť fotku. Zvažoval som nechať mobil opretý o kameň a potom cvaknúť hodinkami. Nebol som si istý, či to na takú vzdialenosť zafunguje. Do toho sa zjavil mladý chalan, Daniel. Študent z Moravy, atlét, bežec na stredné trate, ktorý si to vrámci nejakého športového sústredenia sem vybehol až zdola, bez lanovky. Prehodili sme pár slov, ja som sa vybral na tú skalu a neskôr sme si vymenili fotky cez WhatsApp.
Objavili sa ďalší dvaja ľudia, chalani z chaty pod Soliskom prišli opraviť uchytenie kríža, keďže jedno lano skorodovalo a odtrhlo sa. Pomaly som sa pobalil, a vybral som sa dole. Znova som si dal slúchatka a tentoraz radostný ruženec. Pomaly som zostupoval znova do mraku, cestou som ešte stretol pár ľudí. Keď ruženec skončil, bol som takmer na chate. Zašiel som dnu a dal som si polievku a kofolu. Okienkový výdaj, tak som prehodil pár slov a išiel som to zjesť na terasu. Chalani sa práve vrátili z údržby kríža. Poďakoval som sa a vybral som sa lanovkou dole. Bol som znova takmer sám, oproti na lanovke išla hore len jedna štvorica, evidentne cu dzinci.
Večer za mnou prišiel bratranec s dcérkou a v neďalekej kaviarni sme si dali čaj, ja tatranský. Chvíľu sme posedeli a pokecali. Dostal som krásny darček, dreveného anjela. Ďakujem.
Bol to nádherný deň, jeden z najkrajších. Bol čas ísť spať, o štvrtej ráno som sa zobudil. Udialo sa čosi výnimočné, ale o tom možno bude iná príhoda.
Tak teda vzniklo tohtoročné PF, ktoré vám práve posielam. Prajem vám, aby ste si dokázali nájsť chvíľu pre seba, zastaviť sa, len kľudne dýchať, zavrieť oči, prípadne sa pozerať na ten obrázok. Načerpať silu a potom si vychutnať chvíle v kruhu najbližších. Či už to niekto nazýva meditácia, bioenergia, alebo modlitba. Možno je to len také “kukanie do blba”. Užite si budúci rok 2022 hlavne v zdraví.
P.S. Tam hore a sám, ten pocit ako v pesničke
I believe I can fly
I believe I can touch the sky
I think about it every night and day
Spread my wings and fly away
Verím, že môžem lietať
Verím, že sa môžem dotknúť neba
Myslím na to každú noc a deň
Roztiahnuť krídkla a odletieť
R. Kelly - I believe I can fly
