Post Covid Príhodka #9 - ARO a druhý krát boj o život

Písmo: A- | A+

Skončiť na ARO, to vždy ide do tuhého a sranda končí. Zomlelo sa to nejak veľmi rýchlo a bol som tam.

Po preložení z covidového ARO na interné oddelenie a po jednej noci strávenej tam môj stav nebol dobrý a lekári sa rozhodli, že by radšej sledovali parametre na prístrojoch, ktoré na internom oddelení nemajú. Uvažovali o presune na ARO. Vraj ma tam pôvodne nechceli vziať, ale zrejme sa nejak dohodli. Celá táto debata už išla mimo mňa, nevnímal som to. No viem, že som tam skončil. Bolo 20. apríla.

Tu dám malú odbočku a pokúsim sa sprostredkovať, čo mi povedala Vierka. Pár dní pred tým dostala odkaz. Nie je to podstatné odkiaľ. Nazvime to, že od budúcej rodiny našej rodiny. Nejaká skupinka venujúca sa duševným veciam, skoro mi to pripadá ako veštenie. Nikdy sme sa nevideli, aj preto tomu úplne nerozumiem. Ale pointa odkazu bola v tom, že “on tu zostane”, teda že ja nezomriem. Ale že mám v sebe nejaké napätie, či stres súvisiaci s niečim nevysporiadaným alebo s nejakým vzťahom s mojim otcom. Vraj by som si to mal dať dokopy a dobre bude. Otec mi zomrel pred rokom a v tých dňoch akurát bolo výročie, 13. apríla. Myslím, že s ním som mal korektný vzťah až do konca uzvretý úplne v pohode, aj sme mali možnosť sa dôstojne rozlúčiť, kým ešte odišiel. Nejaké materiálne veci po ňom sú stále otvorené, tak žeby toto mysleli? Možno sa pri čítaní tohto zamyslia aj súrodenci, čo sme ešte neuzatvorili či mohli urobiť inak. Bolo to ťažké obdobie, ale myslel som, že je to za nami. Iný dôvod veľmi nevidím.

Vráťme sa teda na ARO, kde ma znova intubovali a pripojili na umelú pľúcnu ventiláciu. Vyskytla sa ale komplikácia, objavili pomerne veľkú modrinu na boku. Zistili, že kdesi krvácam. Dali mi aj transfúzie, krv sa niekde strácala. Podľa správy to bolo hneď na druhý deň. Lekár Vierke povedal, že sú tri možnosti. Buď býva krvácanie do brušnej dutiny, alebo do hrudníka alebo pri zlomenine stehennej kosti. To posledné u mňa nehrozilo. Popýtal ju zavolať neskôr k večeru, že to by už mohli vedieť viac. Ukázalo sa, že to je brušná dutina a nejaký sval. Vzniklo tu ale nedorozumenie a Vierka mu úplne nerozumela. Solaris? Špekulovali doma a na druhý deň volala s inou lekárkou a vysvetlili si to. Podľa správy som dostal ďalšie transfúzie. Pomerne neznámy sval, do ktorého som krvácal sa volá psoas, taktiež zvaný sval duše. Pomerne komplikovane spája chrbticu a nohy. Kvôli nemu sme vzpriamení. Ak si to pozriete v googli, dozviete sa viac. Nedá mi ale necitovať stránku, ktorú našla Vierka medzi prvými (pripájam link). Už samotný nadpis hovorí dosť:

Psoas: Skrytý sval duše, kde sa ukladá strach a stres

Sval psoas (vyslovuje sa so-as) je miesto, kde sa často ukladá trauma a stres a môže priamo ovplyvňovať veľa aspektov našich životov, počnúc našou náladou až po náš názor na život.

Dosť to zapadá k tomu odkazu spred pár dní. Čo si o tom myslieť? Bolo to veľmi prekvapivé zistenie. 

Z medicínskeho hľadiska sa lekári snažili zastaviť krvácanie liekmi, nastaviť vhodnú zrážanlivosť. Robili mi ďalšie vyšetrenie CT pľúc a konzultovali s inými špecialistami môj stav. Popri tom zistili, že mám trombózu v žile ľavej nohy niekde hore pod slabinami. Našťastie to nebolo úplne upchaté, ale len znížený prietok. To sa dá riešiť liekmi a primeraným riedením krvi. 

Postupne sa to dokáže rozpustiť a odplaviť, prípadne sa vytvorí riečište, žila sa zmení tak, že si vytvorí nejakú cestu pre lepšie prúdenie krvi. Je to dlhý proces, bandážujú sa nohy, denne sa pichajú injekcie na riedenie krvi často aj niekoľko mesiacov. Tieto dva problémy sú tak trochu protichodné. Na jednej strane sa krv musí akurátne zrážať a na druhej strane byť akurátne riedka. Nájsť ten balanc zrejme nie je jednoduché. Ale lekárom sa to nakoniec zrejme podarilo. Zo správy zisťujem, že som dostal ešte ďalšie transfúzie o tri dni neskôr, vyzerá že ich dokopy bolo šestnásť. Po prečítaní správy sme si doma robili srandu, že mi škrtnú za tie transfúzie moje darovania krvi a budú pýtať nazad striebornú plaketu.

Ilustračné foto už z domu
Ilustračné foto už z domu (zdroj: Igi)

Neskôr mi injekciu Fraxiparine nahradili injekciou Arixtra, ktorá sa javila vhodnejšia. No namiesto jednej injekcie mi pichali dve, také bolo dávkovanie. Každé ráno dva vpichy do brucha. Povedali, že dýchanie už nie je môj najväčší problém a rozhodli sa postupne ma odpájať od ventilácie a preberať. V podstate na štvrtý deň som bol už odpojený a dokonca Vierke ponúkli, že ma môže navštíviť. Bolo 23. apríla a Vierka ma začala navštevovať za dodržania príslušných opatrení (plášť, rúško atď.). Dýchal som sám, mal som kyslík, bol som pri vedomí, krvácanie bolo zastavené a kvôli trombóze nohy s bandážami. Bandáže mi nahradili kompresnými pančuchami. Pri ich nasadzovaní ma veľmi boleli priehlavky a prsty na oboch nohách. Bolo to citlivé na dotyk. Po konzultácii s neurológom nasadili aj na to nejaké lieky a časom to poľavilo. Mal som zavednú nazogastrickú sondu, hadičku zavedenú cez nos, ktorou mi tiekla výživa priamo do žalúdka. Ďalej som mal centrálny žilový katéter - kavál - špeciálnu hadičku zavedenú cez hornú dutú žilu na krku smerom k pravej komore srdca. Tou sa aplikujú ľahko väčšie objemy infúzií, prípadne transfúzie. Viac o tom som našiel v článku pani doktorky Romanovej, ktorá sa o mňa starala:

https://romanova.blog.sme.sk/c/136231/Kriticky-stav-XXXX-Kaval-seu-centralny-zilovy-kateter.html

Okrem toho som mal do žily na ruke zavedenú kanylu na podávanie bežných infúzií. Taktiež som mal na hrudníku elektródu, ktorou zrejme snímali fungovanie srdca. Manžeta na ruke snímala tlak každú hodinu. Snímač na prste kontroloval saturáciu krvi. Ďalší katéter zavedený do močového mechúra odvádzal moč do sáčka, pomocou čoho sledovali objem tekutín. Navonok vyzerá, že všetko funguje. Postupne chcú zavádzať normálnu stravu s cieľom vysadiť tú výživu cez sondu v nose. Po intubácii mám problém prehĺtať väčšie kúsky, hrdlo je boľavé. Dávajú mi mixovanú stravu. Príjem potravy je slabý, veľa toho nezjem. Kŕmia ma. Riešime problém s hnačkami. Črevo a tráviaca sústava majú po covide obmedzenú funkčnosť. Taktiež sa na tom podpísalo množstvo užívaných liekov. Naučil som sa nové slovo klostrídie. Sú to nejaké baktérie, ktoré spôsobujú črevné ochorenie. Je to sprievodný jav po covide, keď sa užívajú vo veľkej miere antibiotiká, ktoré zničia v črevách dobré baktérie a miesto nich prídu tieto zlé a napadnú hlavne hrubé črevo. Proti tomu sa nasadzujú iné antibiotiká (napr. vankomycín) a beriem probiotiká na dopĺňanie dobrých baktérií. Dôležité je dopĺňať tekutiny. Tím lekárov sa radí a doslova vymýšľajú, čo by mi ešte mohlo pomôcť. Spomínajú kôprový čaj, no Vierka zisťuje, že to by chcelo semienka kôpru, čo je nedostupné. Skúšajú nejakú želatínu. Pani doktorka mi povie, že ma liečia ako Švejka. Zrejme tým myslí metódy z obdobia spred sto rokov.

Postupne sa snažia ma rozhýbať a začínajú rehabilitácie. Príde niekto na pár minút, trochu pocvičíme. Zohýnam nohy, priťahujem špičky, pokrúžim chodidlami či rukami. Sú to také jednoduché cviky, no na viac veľmi nie je sily. Nabudúce príde niekto iný, nemá to zatiaľ veľmi kontinuitu, no zrejme aj to stačí a je to omnoho lepšie ako nič. Vyskúšajú ma vysadiť do kresla. Prvý krát sa posadím na posteli a spustím nohy dole. Trochu sa mi zatočí hlava, kývem sa a podopieram rukami. Pozerám neurčito do diaľky a stabilizuje sa to. Ideme vstať. Zosuniem sa z postele, podopierajú ma, no stojím na nohách. Tie sa podlamujú, trasú sa. Povedia mi nech “zamknem” kolená. Zatlačím dozadu a stojím, trasenie neprestáva. Mám sa skúsiť postaviť na špičky, no nejde to. Tri centimetrové kroky, aby som sa otočil ku kreslu a posadia ma, inak by som sadal asi voľným pádom. Je to nová skúsenosť, no veľmi prekvapivá, aké je telo nemohúce po covide a mesiaci ležania. Ešte strávim pár dní na ARO. Už zrejme nejde primárne o život. Stav sa začína pomaličky uberať k lepšiemu, najväčší problém v tejto fáze ostávajú klostrídie a s tým spojené hnačky. Pomaly to vyzerá, že už na ARO nemám čo robiť a presunú ma nazad na interné. Nakoniec si ma ešte nechajú cez víkend a prevoz sa zrealizuje až v pondelok. Je to štrnásty deň na ARO, 3. mája.

Pár poznámok k oddeleniu:

- na ARO je skvelý profesionálny personál. Všetci sú milí, úžasný tím lekárov, ktorí spolupracujú a hľadajú riešenia, neváhajú konzultovať a prizvať iných odborníkov.

- zažil som aj, že sestra povedala, že niečo nevie. Nie každý vie nastaviť automatickú pumpu, aby X mililitrov tieklo niekoľko hodín atď. No vždy prišla iná sestra a ukázali si to. Často som mal pocit, že sa na mne niečo učia, ale bolo to super. 

- vraj sestry na ARO nepoužívajú mená pacientov, ale často ich rozlišujú len podľa roku narodenia. Ja som bol teda jednoducho šesťdesiat osmička. V tom čase som tam bol najmladší pacient.