Je krátko po piatej hodine ráno a my sa nachádzame na recepcii hotela Grand Plaza, v egyptskej Hurgade. Dnes sme si s manželkou trochu privstali, pretože nás čaká návšteva Luxoru. Takmer podľa plánu prichádza náš autobus. Je to starši model značky SETRA a ja len dúfam, že klimatizácia v ňom bude fungovať tak ako má, pretože i keď je ešte len ráno, teplota na teplomeri ukazuje 25 stupňov celzia. Vo dverách autobusu nás vrelo privíta vodič, zjavne egypťan, so širokánským úsmevom. Usadi nás na naše miesta a po niekoľkých ďalších zástavkach pri hoteloch, kde si nastúpilo asi 30 ďalších ľudí, opúšťame mesto a smerujeme do púšte. Čakajú nás zhruba štyri hodiny jazdy touto nehostinou krajinou. No už po pár kilometroch zisťujem,že aj taká púšť môže mať svoje čaro. Tieto štyri hodiny zdánlivej nudy, nám dokonalo vypĺňa náš slovenský sprievodca, ktorý nás obohacuje o množstvo informácii o tejto krajine, o púšti, ktorou prechádzame, aj o jej obyvaťeľoch - Beduínoch.
Naša prvá zástavka na občerstvenie, prichádza asi po dvoch hodinách cesty. Zastavujeme na malom odpočívadle v púšti. Je tu malý bufet, toalety za poplatok, kde vám pustia vodu na požiadanie a neodmysliteľní predavači suvenírov. Neodbytne vás presviedčajú, že ten ích tovar, je to posledné, čo vám ešte chýba. Je tu aj niekoľko beduínov, ktorí sa s vami veľmi radi odfotografujú, samozrejme za bakšiš. Po tridsaťminutovej pauze sa vraciame do autobusu a vychutnávame si vydobytok techniky - klimatizáciu.
O ďalšie dve hodiny začíname registrovať, že krajina sa výrazne zmenila z pieskovo-žltej, na sýto-zelenú. Vysoké palmy a malé políčka po stranách zavlažovacích kanálov a všadeprítomné malé povozy, ťahané somármi. Vchádzame do vytúženeho Luxoru. No čím hĺbšie smerujeme do centra mesta, nemôžem sa zbaviť pocitu, že sme na Luníku IX, v Košiciach. Ošarpané domy, olepené blatom zo zavlažovacích kanálov, poväčšine bez okien a namiesto striech, suché palmové vetvy. Pokrok civilizácie tu pripomínajú len satelity a hustota cestnej premávky. Pri počte slnečných dni v roku, je asi pochopiteľné, že sa zaobídu bez okien a snáď aj bez strechy, no to, z čoho som zhrozený, sú hory odpadkov všade naokolo. Smetiská, ktoré sa zosúvajú z ciest, priamo do rieky. Pripadá mi absurdné, že si ideme pozrieť pamiatky spred 5.000 rokov, ktorých pozostatky ešte aj dnes pôsobia majestátne a prechádzame týmto smetiskom 21. storočia. Súhlasím s názorom, že chudoba sa dá ospravedlniť, no špina a bordel nie. No aj napriek tomu nemám pocit, žeby to ľuďom tu nejako zvlášť vadilo. Pôsobia šťastne a vyrovnane, a zdá sa, že jediné čo ich zaujíma, je ako čo najviac vyžmýkať turistov z peňazí. Takže na mojom názore, v tomto prípade, zrejme až tak nezáleží. Postupne si začínam zvykať na tieto dve strany mince dnešného Egypta.
