Minule za mnou prišiel známi s tým, že má problémy, že sa to nabaľuje, že nevie čo so sebou, ako ďalej. Spomínal, že nevidí jeden svetlý bod vo svojej existencii a že nevie či má jeho bytie nejaký význam. Okamžite som zbystrila pozornosť. Bola som rada, že prišiel za mnou. Veď koniec koncov, každý chodí za mnou. Sadli sme si, rozobrali situáciu, našli sme svetlý bod, urobili plán do blízkej budúcnosti a keď odchádzal, nebol na tom o nič lepšie ako keď prišiel, usmieval sa.
Keď kamoška ukončila vzťah, ktorý trval niekoľko rokov a nevedela ako ďalej s načatým životom, prišla ku mne. Bola stratená vo vlastnom svete. Nevedela kde je sever. Pýtala som sa prečo to urobila, ako sa cíti. Povedala mi všetko. Vyslúžila si za to odo mňa pochvalu. Bolo skutočne dobre, že to skončila. Vyplakala sa a šla domov spať. Takéto sedenia sme mali často. Trvalo jej kým sa z toho dostala. Stále sme rozoberali sitáciu a stále nám vyšiel rovnaký výsledok. Urobila dobre. Nakoniec som jej napísala 10 dôvodov prečo ho nechala. Na konci bola otázka: "Toto chceš? Skutočne?" Ten lístok dodnes nosí v peňaženke.
Je veľa ľudí, ktorí mi ďakovali za to, že sa majú s kým porozprávať keď majú problém. Za to, že nikdy nepoviem nie, nemám čas, za to, že spolu vždy nájdeme niečo pozitívne. A kde sú všetci keď som sama ja? Kde sú, keď ja mám problém, keď sa chcem rozprávať a keď chcem riešiť seba, keď sa chcem sťažovať hundrať na život, keď chcem počuť to, čo si len myslím, ale bojím sa to povedať, keď mám chuť niekam ísť. Kde sú všetci?
Vtedy je svet prázdny. Ktovie prečo... Ja netuším. Veď ja robím to, čo chcem, aby sa mi niekedy vrátilo...
