Aj naše stretnutie po dlhšom čase prebiehalo ako podľa scenára z amerického filmu - 5 mladých a dovolím si tvrdit, že pekných dievčat v meste po sebe zanechávaja jemnú vôňu a klopkanie opätkov. Sadli sme si do nášho obľúbeného podniku pod zemou a dali si po viedenskej. Keď každá prečítala z malého papierika čo má nové, začala sa preberať téma Adonisov. "Ako podľa teba vyzerá Adonis?" Moja otázka bola jednoduchá a priama. Odpoveď na ňu znela: "To máš tak... Je to muž, nádherne tvarovaný so širokými ramenami a tvrdou hruďou. Ramená má pevné ako aténske stĺpy a zadkom by mohol lúskať oriešky. (to mala z filmu) Penis sa mu len tak jemne pohojdáva medzi silnými stehnami, je dokonale vydepilovaný a je jasné, že má modré oči." Zhodnotli sme to ako uspokojivú predstavu.
"Baby ja sa dám ostrihať, chcem boba ale takého dlhšieho." No to snáď nie. Teraz, keď nesmrteľného boba vymenila už aj módna ikona, teraz keď ho už má takmer každá druhá a teraz keď má vlasy tak nádherne dlhé a husté! V snahe zabrániť katastrofe som vykríkla: "Nie!"
"Prečo nie?"
"No lebo si myslím, že takto vyzeráš veľmi dobre a mám pocit, že bob je už za nami, chápeš?"
"Ale ja chcem zmenu..."
"Tak si napr. ohoľ nohy."
Keď som dopovedala túto vetu počula som ako sa mi do hlavy vkráda aj jej význam. Trojsekundové ticho s otvorenými ústami vystriedal výbuch do hurónskeho smiechu a debata pokračovala ďalej.
