Zamyslená nad tým, že človek skutočne nevie dňa, hodiny, a ako som si dovolila pridať tak ani spôsobu, som drahým pozostalým nosila kávu. Alkohol už stihol urobiť svoje, slzy vystriedal úsmev a radosť zo stretnutia rodiny. Rozhovory sa zvrtli od „a predsa to bola dobrá žena" na „ako sa ti darí, čo deti". Zachmúrená som pokračovala v práci a hľadala som nejakú odpoveď na otázku kde sa to v tých ľuďoch berie. Či to skutočne len ten alkohol alebo im je jedno, že je nás o niekoho menej. Svoje sme si odstáli, odplakali, hodili sme si hrudkou, na venci je výstižný nápis, že navždy spomíname...
Z mojich úvah ma prebral až jeden človek. Pýtam sa ho, či si dá kávu, on mi s vďačným úsmevom odpovedá, že veľmi rád. Pozrel sa na mňa, nahodil ešte milší a vľúdnejší úsmev a povedal: „Slečna, nie je na tej tácke vaše telefónne číslo?"
Neskutočné.
