Hodila sa mi okolo krku. Držala som ju pevne. Pozrela som sa na ňu, odhrnula jej vlasy z čela a spýtala som sa prečo mi nevolala skôr. Vraj ma nechcela otravovať svojimi problémami a bála sa, čo jej poviem. "Som tu. Nevieš pre koho som tu ak nie pre teba?" Začala plakať ešte viac. Takto som ju ešte nevidela. Bola úplne mimo. Podala som jej vreckovky, sadla som si na podlahu a začala ju ukľudňovať, aby som sa jej vzápätí mohla opýtať čo sa deje a znovu ju rozrušiť. Chcela som ju dostať do toho stavu, keď ani nevie ako a hovorí len to, čo naozaj chce.
"Ja už neviem čo mám ďalej robiť. Je to s ním také zlé, že len keď ho vidím som nervózna. Ja už ďalej nevládzem ťahať ten vzťah za obidvoch. Je to predsa vzťah pre to, lebo sú v ňom dvaja, nie je to tak?"
"Je to tak..." nestihla som ani dopovedať.
"On. Vieš aký je. Kam ho postavíš tam stojí. Aj keď sa mu to nepáči. Musím mu všetko povedať, všetko. Lezie mi to už kvalitne na nervy. Vieš aké je ťažké myslieť za dvoch? Vieš si predstaviť, že myslíš okrem toho čo chceš ty aj na to čo asi chce on ale neurobí to kým mu to nepovieš? Je neskutočné aký dokáže byť egoista! Stále len ja, moje, mne a to dookola. Len ja, ja a ja. Žiadne my. Ja už fakt neviem ako ďalej.
"Ako to, že nevieš? Počúvaš sa vôbec? Veď ty ho asi celého nenávidíš..."
"No asi áno. Viem ti povedať 10 vecí, ktoré na ňom nenávidím ale len 4, ktoré na ňom milujem. A aj tie 4 mi už začínajú vadiť. Neviem. Fakt už neviem.
"Ako dlho tu už plačeš a premýšľaš?"
"Tri dni..."
No to snáď nie. Ona sa mi už tri dni trápi sama, bez pomoci a myslí si, že to musí zvládnuť celkom sama lebo je to jej život a jej rozhodnutie. "Povedz mi, ako dlho ste už spolu?" Vravela, že to už budú 4 roky. Hovorila o tom, že bola prakticky dieťa, keď s ním začala vzťah, že má pocit, že je zlá žena keď ho prestáva milovať lebo jednou veľkou pravdou je, že chlapec nepije, nafajčí, nebije ju a nenadáva jej. Že je šikovný a má ju rád. Ale, že to ona nie je spokojná vo vzťahu, ktorý je z jej pohľadu už len vzťahom zo zvyku.
"Bojíš sa zostať sama, čo?"
"Ako vieš?"
"Vidím to. Poznám ťa. Myslíš si, že zostaneš sama už navždy, lebo keď ho opustíš už ťa nikto nebude chcieť. A tiež máš strach, že ani nebudeš mať príležitosť sa s niekým zoznámiť, kvôli tomu, že nebudeš mať ako chodiť von. Celé tie roky si chodila s ním a kamošky si mala len okrajovo, keď on na teba nemal čas. Čo nebolo takmer nikdy. Bojíš sa, že budeš sama a zmietajú ťa myšlienky či to predsa len nie je ten pravý a či to nie je len chvíľková kríza, ktorú vyrieši čas. Na druhej strane sa bojíš s ním ten čas strácať, lebo čo ak ten osudový muž je práve niekde nablízku." Sedela ticho a ja som vedela, že vie o čom hovorím. "Pozri sa na mňa Katka a povedz mi, že si niekedy myslíš, že si schizofrenik."
"Odkiaľ toto všetko vieš?"
"Neboj sa. Si v poriadku. Poznávacím znamením schizofrénie je vraj to, že človek si to nechce priznať..."
"To sa mi uľavilo."
Rozrávali sme sa ešte niekoľko hodín, hovorili sme o tom čo je to láska, či sa môže len tak stratiť a prestať medzi ľuďmi existovať, koľko je na svete mužov a o tom, ako sa dá ostrihať. Slzy striedali výbuchy smiechu. Krik striedal šepot a Katka mi povedla jednu vetu: "Na to, aby som sa dala znovu psychicky dokopy mám málo jeden život." Začala som monológ o tom, že ľudia žijú aj s horišími problémami, či si to vie vôbec predstaviť, hovorila som jej nech sa nebojí a o tom, že človek by nemal zostávať sám. Začala som robiť záver a zhŕňať do stručných bodov veci, ku ktorým sme sa prepracovali, keď som si všimla, že zaspala. Na lístoček som jej napísala odkaz: Kalkulačku som si vzala. Najlepší uhol je priamy. Keby niečo, vieš kde som a máš na mňa všekty čísla, na ktorých som veľmi ľahko zatihnuteľná.
Cestou domov som premýšľala, rozoberala a posudzovala. Na to kde sa stala chyba som ale neprišla. Vedela som len to, že vo vzťahu sú dvaja na jeho budovanie a dvaja sa podieľajú aj na jeho krachu. Ráno mi prišla sms-ka: Ďakujem. Som rada, že si tu. Myslím, že už viem, čo urobím.
Uvedomila som si, že niekedy stačí povedať len: "Porozprávaj mi o tom..."
