Znelo to tak jednoducho. Pri slovách rozpílime hrudný kôš som sa aj zasmiala. Tak oni ma budú aj píliť. Skvelé. Nasledovali ďalšie inštrukcie: "Samozrejme takéto zákroky sa robia tak, že vás napojíme na prístroj, ktorý bude za vás dýchať a plniť funkciu srdca. Teda vaše srdce nebude biť a vaše pľúca na istý čas prestanú fungovať a spľasnú." Vtedy mi už do smiechu nebolo a moja otázka bola jednoznačná: "Zobudím sa ešte?" Doktor sa usmial a povedal, že na mňa budú dávať pozor a že majú celkom slušnú úspešnosť. Musím povedať, že ma trošku upokojil.
Tak som zase čakala kedy si naplánujú operovať ma. Mala som morbídne myšlienky, ktoré sa ale nestretli s pochopením. Keď som rodine a priateľom povedala, že na svojom hrobe nechcem vidieť čajové sviečky a kto mi ich tam dá toho budem strašiť, povedali mi, že nenám blbnúť. Ale ja som mala strach a videla som, že aj oni majú. Prešlo pár nocí a v utorok večer sa začali robiť predoperačné rituály. Prestavovali nasledovné: klystír, holenie a umývanie sa dezinfekčným mydlom. Ráno ešte špricka - to je taký malý klystírik. Bledá som si ľahla do postele, rozoslala sms-ky, zatvorila oči a tešila sa. Bola som rada, že to už budem mať konečne za sebou.
Po ranných predoperačných rituáloch som čakala sanitárov. Nedočkala som sa. Prišla doktorka, pozrela sa na mňa a začala:
"Je mi to ľúto, ale vás dnes nemôžeme operovať, pretože máme málo krvi vašej skupiny. Je to dlhodobý problém, preto by sme navrhovali ukončiť hospitalizáciu."
Z mojho pohľadu musela vyčítať, že jej veľmi neverím a že ma domov teda nedostanú. Vravím: "A akej krvi to máte málo. Nemohli ste mi to povedať skôr, naši by mi prišli darovať!"
"No ale viete, krvná skupina 0 je veľmi vzácna a..."
"Čože?! 0? Ja som B. Som B, viem to som si istá, vezmite mi vzorku alebo si prečítajte predoperečné vyšetrenia!"
"My máme v záznamoch, že ste 0 a..."
Nepustila som ju k slovu. "Som B!"
Odišla. O chvíľu prišla sestrička so striekačkou veľkou akoby mi chcela vziať všetku krv čo mám ešte v žilách. Pichla, natiahla a odišla. Medzitým som volala domov. Do hodiny boli u mňa na dvoch autách odhodlaní darovať mi toľko krvi, koľko bude treba a aj do rezervy. Bolo to milé. Ležala som v posteli, keď mi do izby vošiel doktor a s úsmevom na tvári povedal: "A mimochodom, ste B." Mala som chuť do niečoho kopnúť. Ja viem, že som B. Samozrejme prišli ospravedlnenia a slová ako nebojte sa bude to mať dohru. Ale to až potom ako moja mamka - detská sestra vpálila do sesterne a urobila cirkus v tom zmysle, že ona tak ako aj ja a celý svet vie, čo sa stane ak pacientovi dajú zlú krv. Keď im do očí povedala, že ma mohli zabiť začalo sa vyšetrovanie kto je vinný. Dodnes to neviem.
V ten večer som znova absolvovala predoperačné rituály. Zaspala som bez pomoci liekov. Keď som sa ale zobudila o 3 ráno, predsa len som si dala tú tabletku čo mi večer priniesli. Svitalo. Do izby prišli sanitári Anka a Dalibor. Tak poďme na to. Rozlúčila som sa s mojimi babkami na izbe a viezli ma. Hundrala som, že som mohla ísť po svojich na čo Dalibor hneď reagoval, že by to bolo zaujímavé lebo som nahá... Preliezla som cez také okienko a operančný stôl. Pripadal mi taký zvláštny. Bol úzky ako pre modelky. Previezli ma na sálu. Bolo tam veľa ľudí a mňa zaujímalo len to, či je tam ten doktor, ktorý ma bude operovať a ten ktorý ma bude uspávať. Ľudia okolo mi vraveli nech myslím na niečo pekné alebo na niekoho koho mám rada. Pýtali sa či mám frajera a ja stále dookola: "Kde je?" Myslela som doktora a oni si mysleli, že vidím svojho frajera a že mi šibe. Kým prišiel ten, ktorý ma mal uspať dozvedela som sa, že vlasy má tak na krátko ostrihané a že, pozor, to nie je plešina. Prišiel, bol mladý, predstavil sa a povedal: "Ja vás teraz týmto uspím." Priložil mi na ústa a na nos masku, držal ma pravou rukou za bradu, pamätám si jeho hodinky a to čo som si myslela: "Tak ty ma teda neuspíš." Vdýchla som asi 6 krát a viac si nepamätám.
Mala som vtedy sen. Snívalo sa mi, že odchádzam. Šla som preč. Neviem kam, ale preč. Bola som taká šťastná pretože som konečne odchádzala. A potom mi došlo... Dievča vráť sa, už máš zaplátané srdce, musíš tu ostať, treba sa o teba starať. Tak sa vráť. Vrátila som sa. Myslela som si, že je to len sen. Dnes si to vysvetľujem možno trošičku inak...
Počula som hlasy. "Radka, vyberieme vám hadičku z úst, nebojte sa a nie že nám zabudnete dýchať. Odintubovali ma. Dýchala som sama s pomocou hadičiek. Bola som na ARE. Moja prvá a posledná noc tu? Neviem. Veľmi si to nepamätám. Pýtala som si stále piť. Bola som strašne smädná. Potom som sa pýtala koľko je hodín. Boli 2 ráno. Fajn. Znova som sa spýtala koľko je hodín lebo som mala pocit, že ubehol týždeň. Bolo 5 ráno. Mala som bolesti, prosila som nech mi niečo dajú, prečo mi nič nedávajú? Dostala som odpoveď, že mi kvapká morfín. A mňa to aj tak bolelo.
Ďalší deň ma previezli ja JIS-ku. Bola som tam jednu noc a vedela som, že keď prežijem túto noc, už sa mi nič nestane. Chcela som spať, bol tam hluk, sestričky sa smiali a ťukali stále do klávesnice, prístroje pípali... Bola som rada, že dýcham. Ráno mi odpojili veci, povyťahovali dreny a čo ja viem čo všetko ešte a vzali ma na izbu. Tu sa mi stav zlepšoval zo dňa na deň až som bola sama prekvapená. Kým moji rovesníci riešili kto, kde s kým a tak ja som riešila kedy mám začať vstávať z postele aby som to na WC stihla. Fúkala som loptu a cvičila. Chodila na prevezy a začínala sa znovu usmievať. Znovu usmievať...
Tešila som sa na deň, keď sa znovu bez bolesti nadýchnem do plných pľúc a kedy znovu budem spať na boku. Tešila som sa z maličkostí. A smiala som sa. Konečne!
