Je čas krízy. Každým dňom počúvam toto slovo, ktoré už je tak nechutné, že ani najsladšie ovocie ho nedokáže prekryť. Začalo to finančnou krízou, následne prišiel Covid a dnes máme energetickú krízu. Nezvyknem sa príliš vyjadrovať k vysokej politike, avšak udalosti posledných dní mi to už neumožňujú.
Každý z nás žijeme v istej obci, meste a máme svoj štandard života, životného štýlu-až dodnes. Od zajtra to tak byť nemusí. Prečo to hovorím ? Výzva, ktorá pred nami stojí je ťažký boj so zvládnutím prežitia. Nezáleží to iba od jedinca ale nás všetkých. Jesenný čas so sebou prináša okrem iného aj voľby do samospráv - obcí, miest a krajov. Mal som možnosť sledovať záznam zo stretnutia ZMOSU, teda organizácie, ktorá zastrešuje potreby samosprávy-miest a obcí Slovenska.
Na úvod začnem tým, že minister financií Igor Matovič avízoval, že samosprávam vezme z rozpočtu takmer 700miliónov. Už vtedy sa prirodzene obce a mestá ohradzovali, že tento výpadok peňazí im spôsobí v rozpočtoch problémy. Myslíte, že sa nás to netýka, veď čo ja mám s mestom či obcou ? Omyl... Štátne výdavky sú vecou, ktorá sa dotýka každého z nás a inak to nie je ani pri samospráve. Ak teda samospráve vezmú a vykryje sa iná položka štátneho rozpočtu, samospráva začne robiť opatrenia a šetriť, kým naopak štát plytvá napríklad na nezmyselný výmysel istého pána. Je to ako keď si v obchode kúpim tovar, ktorý akútne nepotrebujem ale chcem ho a neskôr zistím, že som si ho kúpil, použil ale teraz mi chýbajú financie na iné potreby. Tým chcem povedať, že chýbajúce financie v samospráve napokon uhradíme opäť my cez napríklad zvýšenie daní alebo iných poplatkov. Hmm a z čoho, keď sa nám už zvýšili náklady na bývanie, výdavky na bežný život a domácnosť rapídne stúpajú a sme donútení šetriť aj my ? Túto otázku si môžeme zodpovedať tak, že opäť musíme viac času stráviť v práci a zarobiť nejaké to euríčo navyše alebo si pýtať od šéfa zvýšenie mzdy. Tu som sa dostal k otázke ekonomickej dynamickosti, kedy všetko do seba začína zapadať, a teda ak by ekonomika krajiny dobre fungovala a neexistovala by inflácia takmer dnes už 14%, zamestnávateľ by mi isto vyhovel a mzdu mohol zvýšiť.
A ako teda funguje prepojatosť štát-samospráva-občan-podniky ? Každý sme súčasťou hospodárskej politiky štátu. Na jednej strane štát dostáva od domácnosti a podnikov statky a služby, prácu, dane, poplatky... Na druhej strane poskytuje podnikom a domácnostiam rôzne platby (dotácie, sociálne dávky) a samosprávy sú v tomto prípade predĺženou rukou štátu, bez ktorej by nevedel fungovať. V zásade majú isté úlohy a kompetencie. Také mesto či obec napr. zabezpečuje verejno-prospešné služby a to odvoz komunálneho odpadu a čistenie obce, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd a verejnú dopravu, vykonáva výstavbu, údržbu a správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecných cintorínov, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, miestnych kultúrnych pamiatok a stavieb atď. Ale najväčšia časť rozpočtov ide na vzdelávanie cez 50% – školám v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta či obce a na sociálne potreby obyvateľov. Teda pri výpadku financií v napr. podielových daniach a ústretovosti k občanovi, ak z neho nechce mesto, obec vymámiť aj posledné kvapky a zbytky zásob sa hľadá alternatívny proces, taký, kde síce nezlyhávajú základné potreby občana ale dochádza k obmedzeniam, lebo štát nekoná a samospráva to musí kompenzovať občanovi. A aký je reálny scenár ? Pomocná ruka vyslaná samosprávam je v podobe - vezmite si pôžičku, ktorá síce nebude mať úrok ale splácať ju musíte, teda skôr či neskôr si nebudeme schopný plniť záväzky iba ich na istý čas vykryjeme úverom.
Ako sa na tomto procese podieľa následne podnikateľské prostredie ? Každý segment tu hrá svoje postavenie. Kým teda štát nešetrí a míňa, samospráva musí mať vyrovnaný rozpočet resp. zostaviť ho tak, aby nedosiahol 60 % skutočných bežných príjmov predchádzajúceho rozpočtového roka a viac. Ak je vysoká inflácia a ceny stúpajú, stúpajú aj vstupné náklady, v ekonomike klesá nákup komodít, spotrebiteľ, teda my sa správame inak a napokon podniky taktiež šetria. My nedosahujeme kúpyschopnosť, podnik obmedzuje výrobu v dôsledku poklesu tržieb a čo je horšie nasleduje aj regulovanie zamestnanosti, prepúšťanie a stúpa počet ľudí odkázaných na dávky v hmotnej núdzi alebo dávku v nezamestnanosti a štát stráca, vypláca rôzne dávky, teda tvorí sa ešte vyšší dlh voči nám.
Pásmo núdze
Prognózy, ktoré vidíme a už sa dotkli každého z nás a sú veľmi zlé, najmä v energetike. Minister Sulík avizoval zastropovanie cien tak, že to domácnosti nepocítia. Čo je ale problém cítime doťahovanie a nečinnosť vládnych predstaviteľov a dohody, ktoré mali platiť, tak platiť prestávajú a ani možnosť ministra Sulíka prácu dokončiť nevidíme, naopak donútili ho odstúpiť. A kto je rukojemníkom ? Opäť my, my, tí, ktorí do štátu prispievame a skladáme sa na všetko, teda pomoc tu, v čase kedy je najviac potrebná neprichádza. Súčasné obdobie je pre samosprávy jedno z najhorších a najnáročnejších tak ako i pre nás. Aj vďaka vojne na Ukrajine či umelým vyháňaním cien energií na burzách to naberá drastické rozmery. Reálne teda dôjde k rušeniu pripravených projektov, nebudú vznikať nové výstavby nájomných bytov, rekonštrukcie infraštruktúry budú odložené ale tak ako napr. v Galante zatvoria sa kúpaliská, plavárne či zimné štadióny pre nákladnú prevádzku a nebude existovať ani kultúrne vyžitie, teda vypneme úplne – ale prežijeme... Nikto z nás si to neželá a preto treba konať, ale nie konať extrémisticky ale s rozvahou a priniesť predstaviteľom štátu otvorenie zaslepených očí.
