V roku 2016 som putoval s batôžkom po ihličnatej placke so sovietskou minulosťou známou tiež ako Estónska republika. Ak čakáte stereotypný obraz zväzovej republiky bieloruského typu, tak ste na zlej adrese; Estónsko sa v mnohom ponáša skôr na Škandináviu než na svojho veľkého suseda, s ktorým zdieľa nielen hranicu, ale i obavu o ruskú menšinu koncentrovanú na východe krajiny v meste Narva a jeho okolí. O Narve sa šušká, že ide o ruskú enklávu v EÚ - v meste sa totiž hovorí výhradne po rusky. Kombináciou etnického zloženia a nedávnej histórie mesta - po bombardovaní bolo mesto vystavané v duchu socrealizmu - pôsobí sovietskym dojmom asi ako jediný kút tejto pobaltskej krajiny; vo zvyšku je už citeľný európsky kurz. V rámci putovania zavítam i na ostrov Hiiumaa - hispsterskejšia alternatíva spomedzi dvoch najväčších estónskych ostrovov. Trajekt kotví v prístave a ja medzičasom mierim do regionálneho centra; uprostred božského pokoja ma víta moja hostiteľka Susanna. Ak chceš najnudnejší džob na svete, choď robiť policajta na Hiiumaa, vraví. Nekradne sa nielen skrz všeobecne dobrú morálku, ale i z praktických príčin: ťažko niečo prepašovať z ostrova na pevninu bez toho, aby ťa neuvidel niekto známy. Skúsený cyklista precestuje za deň polku ostrova, ja precestujem štvrťku. Susanna pri večernom stole vyhlasuje, že sa chce stať učiteľkou hudobnej výchovy a ja ju zo zotrvačnosti v duchu poľutujem. V Estónsku sa však nástupné platy učiteľov približujú k tisícke eur pri porovnateľnej cenovej hladine. Ani to sa im však nezdá - protestujú, dopĺňa Susanna (zatiaľ čo Slovensko sa v platoch učiteľov umiestňuje na posledných priečkach OECD. Počas cyklotúry občas zazriem narúbané drevo pozdĺž cesty, odhliadnuc od toho a vzmáhajúceho sa turizmu mi nie je celkom jasné, v čom ešte môže spočívať ekonomická aktivita desiatich tisícov obyvateľov ostrova. Odpoveď ma však čakala nie na ostrove Hiiumaa.
Haapsalu je mestečko, v ktorom by ste určite neočakávali festival zasvätený Fjodorovi Čajkovskému; ten v ňom vraj kedysi trávil krátke estónske letá. Možno sa raz v rámci prechádzky vybral rovnakou trasou ako ja - okolo mestskej pevnosti popri aleji drevených domčekov, až som prišiel na adresu svojich ďalších hostiteľov v poradí. Typická severská blondínka Anni a Mexičan José majú dcérku s vizážou budúcej detskej filmovej hviezdy. Prečo sa dvaja kozmopoliti rozhodli usadiť práve v Estónsku? Anni vysvetľuje: štát umožňuje pohodlný život v krajine bez zbytočnej byrokracie a tŕňov v pätách - Estónsko je totiž svetovým priekopníkom v elektronizácii štátnej správy. Údajne čokoľvek, čo môžete vybaviť online, je aj skutočne možné vybaviť online: v roku 2007 bolo 94% daňových priznaní podaných prostredníctvom internetu, pričom tak môžete urobiť od hocikiaľ - takmer všetky obývané oblasti sú pokryté wifinou. Ak chcete podnikať na ostrove Hiiumaa, za dvadsať minút si doma v kuchyni založíte eseročku. Internetové hlasovanie vo voľbách je samozrejmosťou. To ale zďaleka nie je všetko: krajina prichádza s konceptom digitálnej spoločnosti - každý môže nasledovať príklad japonského premiéra a stať sa e-občanom Estónska s elektronickým občianskym preukazom. E-estonia nie je iba výstižný slogan; je to vízia budúcej organizácii spoločnosti, kvôli ktorej budeme možno prinútení prehodnotiť podstatu a význam štátov. A to všetko v krajine, kde v roku 1991 polovica domácností nemala ani telefón, zato už v roku 1997 bolo 97% škôl online. Slušná vízia smerovania štátu, čo poviete? Spomeňte si na Slovensko v rovnakom čase počas zúriaceho mečiarizmu. K tomu si predstavte utopené miliardy pri informatizácii štátnej správy na Slovensku - v krajine, kde musíte pred prehlásením trvalého bydliska odísť na víkend do hôr, aby ste načerpali síl pred krížovou cestou na úrady.
Hoc som do Slovinska nikdy vlastnou nohou nevkročil, som s ním - rovnako ako zvyšok Slovenska - nechtiac spriaznený. Vlajku i názov máme takmer totožné a tak nemáme núdzu o rôzne typy zámien. Poviete si: čo už také Slovinsko, nezaberajúce ani polovicu rozlohy už beztak krpatého Slovenska? Nuž, noviny a čísla hovoria inak. Priemerná hrubá mzda - 1600€, pre porovnanie s EE a SR: nástupný plat učiteľov od 1700€. Máte pravdu, peniaze nie sú všetko; aj chudobného človeka môže držať nad vodou morálka a česť. Napríklad slovinskí premiéri majú slušnú tradíciu v odstupovaní - v roku 2013 za úplatok odsúdili na dva roky väzenia vtedajšieho premiéra Janeza Janšu. Všimné prijal od firmy Patria (od tej istej zbrojovky, cez ktorú MO SR nakupuje transportéry - náhoda?), a to vo výške úbohých 2 miliónov € - čiastka, ktorá pri korupčných škandáloch na Slovensku vyznieva ako úplatok pre obvodného lekára. Naposledy predseda vlády rezignoval v tomto roku (2018) pre súdom potvrdené manipulovanie voličov v referende vo veci výstavby železnice. Čo sa musí stať u nás, aby niekto zložil karty? Internet je plný oslavných ód na Slovinsko, Samo Marec o krajinke napísal: "... je totiž rovnaké ako Slovensko, len je úplne iné. Je tým, akým by Slovensko mohlo byť, ak by - nuž, bolo Slovinskom.... Čím nechcem povedať, že Slovinsko nemá svoje problémy a päťsto kilometrov od Bratislavy leží raj na zemi. Má ich, na začiatku bájnych 90. rokov sme však zaiste štartovali zo zhruba rovnakého miesta". Suma sumárum: ďalšia krajina z Ostbloku, ktorá nám dala kolo.
Prečo som si vybral práve tieto dve krajiny ako vzorové success stories z východnej Európy? V prípade Estónska je zrejmá veľmi pozitívna osobná skúsenosť: Estónsko je hmatateľne pokroková krajina. Staré mesto Tallinna je európskejšie než Európa a pri e-vychytávkach vo vás zostanú ostanú otázniky, že prečo práve oni a prečo trebárs my nie. Skype? Estónsky startup. A iné. A teraz odvrátená strana mesiaca: Estónsko má necelý poldruha milióna (skutočných, nie elektronických) obyvateľov, z čoho štvrtinu tvorí ruská menšina, ktorá tvorí jednu zo zložiek sovietskeho bremena z minulosti. Nezávislosť získali za stavu všeobecnej neistoty v búrlivom roku 1991, keď sa najväčšie impérium sveta rozpadalo na kusy. Výkričník nad bezpečnosťou krajiny pretrváva dodnes: Estónsko je ťažko brániteľný lesnatý lievanec s občas močiarom. Ani Slovinsku nikto nedaroval nezávislosť, museli si ju vybojovať v síce krátkej, ale predsa vojne proti federálnej armáde, v ktorej na slovinskej strane vyhaslo iba 19 životov. Presuňme sa k nám: zbavili sme sa socializmu počas revolúcie, ktorej prívlastok hovorí sám za seba, následne sme sa v roku 1993 "prezívali" až k samostatnosti. Slovenská republika má dvakrát, resp. trikrát väčšie ľudské zdroje než spomínané krajiny. Ako jediný z dvoch členských štátov EÚ zažíva posledných 15 rokov takmer nepretržitý rast HDP (tým druhým je Poľsko). Ako sme využili túto ohromnú štartovaciu pozíciu pri budovaní mladej krajiny? Nemal by naopak východný blok zazerať po NÁS?
Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505
