10. januára som sa cez vzdušný koridor Bratislava - Moskva - Rostov dostal na dohodnuté miesto stretnutia, kde ma prišla vyzdvihnúť vedúca miestnej pobočky organizácie AIESEC. Za účelom nadchádzajúcich majstrovstiev sveta vo futbale postavili v meste nové letisko, oproti starému o poznanie ďalej od mesta a tak nám cesta do centra trvá okolo trištvrte hodiny. Čas si krátime rozprávaním historiek: ja hovorím o tom, že podľa mňa hlavný rozdiel medzi Ruskom a EÚ je ten, že tuná teba ako bežného človeka majú všetci spravidla na háku. Demonštrujem na vlastnej skúsenosti: raz som si v petrohradskom meste išiel kúpiť lístok na metro. Prichádzam k okienku, za ním sedí priam výstavná ruská uniformovaná pracovníčka. Vravím: lístok na metro, prosím. Ticho. Čumí na mňa absolútne nezaujatým pohľadom. Ja jej tento pohľad opätujem, prestrelka pokračuje. Po chvíli zdvihnem brvy na znak toho, že by som bol rád, keby sa táto komunikácia posunie do ďalšej fázy. Vtom na mňa skríkne: pjaťdesjat rubľej! Hneď som pochopil. V Rusku veľká časť interakcie medzi ľuďmi ide tak akosi samozrejme, bez pomoci slov. Avšak obvykle sa nevyvíja tým smerom, akým by ste ako Európan očakávali. Pomaly prichádzame do centra Rostova, moja sprievodkyňa Nasťa sa pýta šoféra maršrutky, či nás môže vyhodiť na rohu ulice. "No, ak zaplatíte, tak môžem..." neodpustil si poznámku na náš účet. (pozn. maršrutky sú sovietsky spôsob mestskej hromadnej dopravy v podobe mikrobusov s relatívne flexibilnou trasou a platí sa v nich pred vystúpením).
Na druhý deň mám naplánovanú jazdu smer Volgodonsk. Dohoda znie: po príchode na stanicu ma majú prísť vyzdvihnúť. Cestou tam som si občas pripomenul vlastnú smrteľnosť vďaka výmoľom, pri ktorých som občas div neprerazil hlavou strop. Zrazu sme z ničoho nič zastali na krajnici cesty. Nič sa nedialo; po cca. 20 minútach šofér nastúpil a šli sme bez slova ďalej. Podľa cestovného poriadku sme mali na miesto prísť približne o 19:15, prichádzame však už okolo pol siedmej. Pýtam sa ženy sediacej vedľa: ako je to možné, že i vrátane bližšie nešpecifikovanej pauzy prichádzame trištvrte hodinu pred plánovaným príchodom? Úplne začudovaným pohľadom mi odpovie, že veď autobusy predsa málokedy chodia podľa cestovného poriadku a ja si môžem započítať ďalší rozhovor, z ktorého odchádzam ako porazený.
Po príchode sa rýchlo upracem do bezpečia staničnej čakárne. Potrebujem dať vedieť, že som do mesta prišiel s časovou rezervou a získať ďalšie pokyny. Mierne neistá mladá slečna mi poskytne svoj hotspot, aby som sa mohol pripojiť na whatsapp. Verdikt znie: vezmi si taxík, čakáme ťa na Kurčatovovej 8. Taxík nachádzam hneď po východe z budovy. Starší taxikár mi prezrádza, že v 70. rokoch slúžil ako vojak v Československu: "Bolo tam tak pekne, čisto, a tuto..." Prichádzam na miesto, nikde nikto. Prejdem sa tam a naspäť po sídliskovom dvore, zrazu pri mne zastaví auto s vedúcou jazykovky, kde mám pracovať (nemohla ma prísť vziať?). Vychádzame na 4. poschodie a následne do bytu. "Žiarovka nefunguje" komentuje Nasťa č.2 stav technického vybavenia na chodbe. "Zajtra ráno budete musieť začať s učením", pokračuje. Podotýkam, že som vo svojom novom domove snáď minútu a v meste polhodinu; pýtam sa, či dostanem doplnkové informácie - koho a čo mám vlastne učiť. "Bude tam napríklad malé dievčatko, stiahnite jej nejakú rozprávku s titulkami." Okej, takže internet tu je, áno? Hmm nie je, ale za 20 minút zatvárajú obchod, ak si pohnem, tak si stihnem vybaviť simku. Bežím do hypermarketu cez cestu do prvej predajne mobilného operátora, vypĺňame nevyhnutné papiere. Adresa? Kurčatovova 8. Číslo bytu? Netuším! Snažím sa objasniť, že som bol "doma" nanajvýš 2 minúty. Ako pri mnohých úkonoch v Rusku, aj tu musím predkladať pas. Aká organizácia vám ho vydala? Napíšte MZV SR. Čo všetko sa jeden formulár nedozvie pri vybavovaní simkarty. Rozprávku sa mi nakoniec podarilo stiahnuť.
Podľa dohody prichádzam na pracovisko pred deviatou, o celej sa mi začína prvá hodina. Zisťujem, že ich mám počas dňa hneď niekoľko, pričom jediné info o študentoch, ktoré mám k dispozícii, je ich meno. Pýtam sa na úroveň študentov, vek, učebnice. "Úrovne sú rôzne" a mne došlo, že sa už nič viac nedozviem. Sadnem si do triedy a čakám, kto príde. Vyťahujem z prvého žiaka základné informácie o ňom a na ich základe mu vymyslím program. Podobne postupujem pri ďalších študentoch. Keďže hodiny trvajú 60 minút a nie sú medzi nimi prestávky, ledva stíham sledovať ako ľudia prichádzajú a odchádzajú z mojej triedy. Pomocou fixky a.k.a. čarovnej paličky a tabule vytváram obsah hodín. Počas krátkej pauzy sa mi podarí vytratiť z triedy a odpratať sa do učiteľskej miestnosti. Stretávam kolegyne a pýtam sa ich: kedy je ten čas, keď človek môže zbehnúť na záchod a dať si šálku čaju? Vraj je to jednoduché - jednu hodinu skončíš o takých 7 minút skôr, druhú začneš o 3 minúty neskôr a zatiaľ čo ti vychladne čaj si stihneš aj zapáliť. V Rusku je to tak: hodiny síce trvajú 60 minút, ale nikto neráta, že toľko budú naozaj trvať - ani žiaci, ani učitelia, ani vedenie školy. Každý vie, že si tú prestávku aj tak spravíš a nikto neprotestuje. Pravidlá sa v Rusku stanovujú na to, aby sa vedelo, čo a do akej miery sa môže porušiť. A ja som sa ešte včera čudoval, že autobus prišiel o trištvrte hodinu skôr.
Anglickú verziu blogu nájdete tu: https://interninrussia.blogspot.ru/
Budem si nadovšetko ceniť, akzvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505
