Schádzam dolu schodišťom, vychádzam z druhého vchodu na Kurčatovej 8, taxík stojí pred tretím - v Rusku je pri adrese rozhodujúce číslo domu, následne vchodu, potom bytu; domy sú očíslované chaoticky a nemiestny človek sa v nich len sotva vyzná. Taxikár si zle odpočítal vchod, podídem pár metrov k nemu, nasadnem, idem si zapnúť pás, pás nikde; zato taxameter v podobe mobilnej aplikácie svieti na prístrojovej doske. Vo Volgodonsku je taxík natoľko výhodná alternatíva dopravy, že vám nahradí aj bicykel; na krátke trasy pri vyššom počte ľudí je cena za jazdu porovnateľná s lístkom na autobus. Ako taxík môže poslúžiť akékoľvek auto, nie je nezvykom poskytovať vlastné, a tak vám pred domom môže zastaviť čokoľvek od žiguláku cez hoci novšie, ale predsa škaredé Lady až po rodinný sedan, často bez žltej značky "taxi". Na ďalší deň sadám do auta bez pravého späťáku. Dnes odletelo, bude treba za novým ísť 20 kilometrov až do Romanovky, tvrdí šofér a pomaly sa vzďaľujeme od môjho pracoviska. Časom mierne zleniviem a tak si volám taxík už aj do lokálnej "kaľjanky" - baru s vodnými fajkami, v slovenčine je najbližší výraz čajovňa. Čo to tam vlastné tá mládež fajčí? pýta sa taxikár, obrazne vysvetľujem princíp vodnej fajky. Taxikár je zvedavý, či sa tam okrem tabaku pridáva aj dačo "na osprostenie", tvrdím, že v tomto bare najskôr nie, šofér sa smeje a myslí si svoje. Obľúbenou témou taxikárov je cena náhradných autodielov. Gorkého ulica je názov hlavného tankodromu v meste, pripomína dlhý pás zvlneného ementálu z asfaltu. Preletíš cez bežný výmoľ - nový blatník dvetisíc rubľov, bežná jama - výfuk za tritisíc. Nie všetci sú však zo začiatku zhovorčiví. Netrieskaj dverami, upozornil ma jeden s kamennou tvárou a rovnaký výraz uprel na cestu pred nami. Na trojprúdovke sa jeden dobrodruh na poslednú chvíľu pokúsil pichnúť sprava do nášho pruhu, šofér ho rezko vytrúbil, zahrešil, pozreli sme sa jeden na druhého a začali smiať sa od radosti, že sme nažive.
Vo Volgodonsku existujú v rámci zimy štyri obdobia - obdobie asfaltu pred prvým snehom; obdobie snehu; obdobie kaluží, keď sa po roztopení snehu nespočetné množstvo jám a dier naplní vodou; a na záver obdobie ľadu - vtedy všetky tá voda na cestách a chodníkoch zamrzne a celé mesto sa premení na obrovské klzisko. V ojedinelých prípadoch sa môžu tieto obdobie aj prelínať; raz tak počas obdobia ľadu napršalo a výsledkom boli obrovské kaluže s vrstvou ľadu na dne, k tomu mokré + ľadové = obzvlášť šmykľavé chodníky a cesty. Počas tejto kataklizmy čakám na taxík miesto zvyčajných päť minút zhruba polhodinu. Zdiaľky vidím auto raziace si cestu cez mínové pole kaluží a ľadu. Zastaví, nastupujem, z miesta sa hýbeme štýlom jeden krok pred, dva vzad. Tvoju mať, hodnotí situáciu odhodlaný muž za volantom. Trvá nám dobrých desať minút, kým sa vytrepeme na Prospekt budovateľov. Na hlavnej je veselo - preletíme cez hotový oceán uprostred cesty, voda špliecha navôkol po všetkých stranách auta ako na tobogáne. To mám jazdiť na ponorke, alebo čo? - navrhuje šofér vhodnejší dopravný prostriedok do takýchto podmienok. O desať minút jazdy akvaparkom neskôr ma už víta domáca kaľjanka. V iný deň stojím pred svojim vchodom, zľava prichádzajú dve autá: prvé, ako vidno, môj taxík a za ním zrejme bežný obyvateľ nášho dvora. Taxík kvôli mne zastaví, na čo ho auto za nim vytrúbi. Nevidíš, že naberám klienta? zakričí rečnícku otázku otočený smerom dozadu; auto zatrúbi ešte raz. Vyjdi von - pokecáme! ponúka šofér spoločne prežitý čas. Cestujeme smerom do starého mesta. Môžem si zapáliť? Kľudne, hovorím ja, šofér pootvára okno, ja zatiaľ počúvam v rádiu akýsi kompromis medzi dabingom porna a ženským popovým vokálom. Fajnovo spieva, že? Prikyvujem. Nemá mi vydať z päťstovky, zastavujeme sa v potravinách rozmeniť peniaze, nechávam 50 rubľov tringelt ako príspevok na humor. V istý víkend ma prišiel navštíviť môj druh z Petrohradu, o druhej noci sa vezieme domov z koncertu: taxikár má okrem mobilu - taxametru na doske ešte jeden, ktorý používa ako televízor, striedavo pozerá tam a tam; neváha nám ukázať aj krátku scénu z filmu pre dospelých, ktorá ho medzičasom pobavila.
Apropó, výdavky. V celom meste je problém platiť veľkými bankovkami. Neplatí to len o taxikároch, ale aj o potravinách, hypermarketoch, baroch a tiež niektorých reštauráciach. Nevedno prečo sa nikto dopredu nezásobí drobnými, všetci len čakajú na denné tržby a tak sa vám doobeda skôr podarí zaplatiť za cigarety štátnym dlhopisom než tisícrubľovkou. Tento fakt môže viesť k niektorým bizarným javom, ako napr. k inverznej sekere - situácii, keď vy nemáte sekeru v krčme, ale krčma u vás. Prichádzam do svojho domáceho podniku s tisíckou vo vačku, pri vchode sa platí vstup. Platíš dvesto a osemsto v dlh, komentuje biletár fakt, že ani tentokrát sa nedočkám výdavku; hodnotu v položke "má dať" si zapíše na papier. Stojím pri bare, vysvetľujem, nech mi objednávky odčítajú z dlhu na bráne. Časom sa vrátim skontrolovať situáciu s peniazmi, chlapík vysvetľuje, že tržbu za vstup odovzdal na bare. Výsledkom je, že podnik mi visí dvesto rubľov. Na ďalší deň prichádzam k baru a miesto nápoja si ako výpalník pýtam peniaze - inverzná sekera bola vyplatená. Takáto situácia by sa však neodohrala v súvislosti s človekom, od ktorého by ste to čakali asi najmenej - tetuška predávajúca lístky v autobuse pod maskulínnym a nám obvykle nič nehovoriacim názvom konduktor.
Konduktor je povolanie spravidla určené pre zľahka moletné ženy bez vekového ohraničenia. Spája ich neopakovateľný módny štýl - buďte pripravení na všetko od maskáčových búnd, štrikovaných viest po krikľavé legíny. Ich úlohou je mať nekompromisne v merku všetkých, ktorí platili za prepravu v konkrétnom autobuse, a čerstvo nastúpivších vyzvať, aby zaplatili 12 alebo 16 rubľov. Vaše peniaze spočinú v bezodnej ladvinke visiacej na tetuškinom páse, zato však dostanete malý papierový lístoček so šesťmiestnym číslom. Prácu konduktora môže sťažiť preplnený ranný spoj, kedy sa k vám nemusí skrze natrieskanú uličku pohotovo dostať a vy, či chcete či nie, cestujete načierno. Výsadou práce konduktora je jej "trón" - sedadlo v autobuse vyhradené pre oddych konduktora, na ktoré neslobodno sadať. Spoznáte ho ľahko podľa prehodeného koberčeka, deky či bundy, obvykle aj s nápisom "nesadať". V niektorých autobusoch sú pracovné podmienky rozvinutejšie a tak nie je nezvyčajné vidieť pri konduktorskom kresle aj prišróbovaný malý stolček, na ktorý máte priam chuť vyložiť sedmové karty. Raz som nastúpil do autobusu s obvyklou "štukou"(=1000 rub.) v peňaženke. Prichádza kráľovná autobusu, s ospravedlňujúcou grimasou ponúkam tisícku. Bez mihnutia oka siahne do kapsičky a vydáva mi 984 rubľov. Nie v drobných, ale v bankovkách a minciach esteticky zoradených od päťsto po jeden rubeľ. V tej chvíli som pochopil, kde sa nachádzajú všetky drobné vo Volgodonsku. Ani konduktor však nie je poloboh; ktosi si dovolil na v autobuse vytasiť päťtisícku. To čo má byť - mesačný lístok? odbila jedna pani druhú, prvá si sadla späť na svoje miesto, užívajúc si jazdu zdarma, druhá sa usadila na vyhradené sedadlo, nestrácajúc ani omrvinku zo svojej noblesy.
Anglickú verziu blogu nájdete tu: https://interninrussia.blogspot.ru/
Budem si nadovšetko ceniť, ak zvážite podporu môjho ďalšieho písania zakúpením mojej e-knihy: https://www.martinus.sk/?uItem=310505
