Tucker Carlson sa vybral do Moskvy aby urobil rozhovor s Vladimírom Putinom. Bola to servilná služba Putinovmu režimu? Do značnej miery áno, tie najtvrdšie otázky ostali nevyslovené. Tuckerovi sa však podarilo (chtiac, či nechtiac) dostať Putina pár krát do úzkych a ponúkol nám pohľad do jeho šírej ruskej duše. To, čo sme počuli, stálo za to. Putin napriek pomocníkovi v uchu povedal množstvo nezmyslov. V sérii monológov sa snažil skonštruovať casus belli pre inváziu Ukrajiny. To bolo v súlade s očakávaniami. Výsledok však nie je pre neho veľmi priaznivý. Poďme po poriadku:
Časť prvá: Historická lekcia
V prvej časti sa Vladimír Putin zahral na historika. Spomenul knieža Vladimíra, Džingischána aj prvú západnú ríšu zla: Poľsko-Litovské kniežatstvo. Účelom tejto kvázi lekcie bolo vykresliť Ukrajinu ako umelý štátny útvar a odvodiť historický nárok Ruska na východné územia Ukrajiny, konkrétne ľavý breh Dnepra a Krym. Tu Tucker spozornel (a spozornieť by mali aj slovenskí "vlastenci") a opýtal sa zopár zásadných otázok: “Ako je toto všetko relevantné pre dnešok?” Putin neodpovedal, Tucker sa však nedal: “Ak teda nárok Ruska na územie Ukrajiny vznikol kdesi v 16. storočí, má napríklad Maďarsko tiež nárok na územia, ktoré vlastnilo v 16. storočí?” a “navrhli ste Viktorovi Orbánovi, že si Maďarsko môže vziať územia, ktoré historicky patrili jemu?” Vladimír Vladimírovič očividne nebol s otázkou spokojný. Odpoveď bola príznačná: “neviem, s Viktorom som sa o tom nikdy nerozprával.” Na prvý pohľad sa to nezdá, ale Tucker svojimi otázkami vykýval celý argument o historických nárokoch, ktorý sa verklíkuje aj u nás. A vedel, prečo to robí. Svetový poriadok dnes nie je definovaný historickými nárokmi, ale princípmi národného sebaurčenia a najmä povojnovým medzinárodne uznaným usporiadaním hraníc. Ak sa vrátime k princípom, ktoré vzýva Vladimír Putin, tak môžeme zošrotovať medzinárodné právo a ostane iba právo silnejšieho. Pre Slovensko by také niečo bola katastrofa. Rétoriku o utláčanej menšine v susednom štáte používal aj Hitler proti ČSR. Putin v rozhovore naznačil, že Ukrajina si pri delení ZSSR neprávom “odtiahla” územia, ktoré jej boli v rámci ZSSR “darované” Rusmi. Nároky však Rusko pri delení ZSSR nevznieslo a nevznieslo ich ani ďalších 30 rokov. Putin si touto hlúpou argumentáciou strieľa aj do vlastného kolena, pretože napríklad Čína môže v takom prostredí vzniesť nárok na Severné Mandžusko, na Krym nielen Turecko, ale aj krymskí Tatári atď. Historický exkurz Putinovi nevyšiel a historické nároky ako dôvod vojny na Ukrajine možno bez ďalších rečí zhodiť zo stola.
Časť druhá: Ruské opletačky s NATO
Historická prednáška plynule prešla do čias pádu ZSSR, ktorý sa (podľa Vladimíra Vladimíroviča) zrútil nie pod váhou obrovských ekonomických a sociálnych problémov, ale rozhodnutím (ruských) politických elít. Toto tvrdenie možno brať skôr s humorom ako vážne. Do toho zamiešal súkromné úvahy jedného nemeckého politika o novej bezpečnostnej štruktúre pre Európu, ktorá by zahŕňala aj Rusko. Pamätám si podobné úvahy z 90-tych rokov z diskusií o našom uchádzaní sa o členstvo v NATO. Žiadny realistický návrh na takúto bezpečnostnú štruktúru však nikdy nevznikol, a to ani zo strany Ruska. Clintonova administratíva a NATO vytvorili tzv. Partnerstvo za mier (PZM) pre rozvoj spolupráce medzi krajinami NATO a bývalého sovietskeho bloku. Pre krajiny, ktorým prechod na západný systém ekonomiky a inštitúcií išiel najlepšie, bolo PZM de facto prvým krokom pre budúci vstup do NATO. O tom bola informovaná aj ruská strana (už v roku 1994). Putin chcel vykresliť, že Západ sa z nejakého (tajomného) dôvodu bojí silného Ruska, preto rozširoval NATO a preto chce vraj zničiť Rusko vyvolaním konfliktu na Ukrajine. Tu Tucker zareagoval: “Prečo si Putin myslí, že sa Západ bojí silného Ruska, keď sa nebojí oveľa silnejšej Číny?” Vladimír Vladimírovič radšej odviedol svoj monológ inde. Konkrétne obvinil Západ, že Rusko podviedol, lebo vraj sľúbil Rusku nerozširovať NATO. Žiadna oficiálna dohoda však nenastala. Rusko malo kopec času reagovať na úmysel a navrhnúť alternatívy minimálne od roku 1994, keď proces začal. Západ vraj Rusko neprijal do spoločenstva demokratických štátov. Čo je opäť lož. Západné investície v Rusku, prudko sa rozvíjajúci sa západný obchod s Ruskom, rôzne kooperačné programy, ako napr. ISS (USA prakticky zachránili v 90-tych rokoch ruský kozmický program!) a bezpočet ďalších, dokazujú pravý opak. Západ chcel zrejme Rusko zničiť tak, že doň investoval miliardy dolárov. Putin vyslovil závažné obvinenie, ktoré som počul prvý krát: USA vraj priamo podporovali separatistické snahy národov severného Kaukazu (čítaj Čečencov). Dôkazy nepredložil, ale vraj ich má... Kritika rozširovania NATO znie logicky, ale naráža na zásadný problém. Putin totiž nepriamo tvrdí, že národy medzi Ruskom a NATO mali rešpektovať nárok Ruska na sféru vplyvu. Rusko vraj “tolerovalo” rozširovanie do nejakého bodu, pri Gruzínsku a Ukrajine sa však rozhodlo urobiť červenú čiaru a vstup im neumožniť. Tým dal jasne najavo, že slobodná vôľa národov nie je pre neho podstatná a nemajú na ňu nárok, resp. ich rozhodnutia závisia na ruskej dobrej vôli. A keď sa situácia vyvíja pre Rusko neželaným smerom, geopolitické zákonitosti mu dávajú akési prirodzené právo použiť silu. Čo je nielen nezmysel v rozpore s medzinárodným právom, ale aj nebezpečná vec. Po historických právach môžeme smelo zhodiť zo stola aj geopolitický argument o ohrozovaní Ruska zo strany NATO. Nič také sa nikdy v realite nestalo.
Časť tretia: Ukrajinské záležitosti
Vrcholom rozhovoru bol "puč" na Ukrajine. Ten vraj nastal už v roku 2004, kedy po konci prezidenta Kučmu zvíťazil vo voľbách proruský Viktor Janukovyč. Bol však podozrivý z falšovania volieb, ľudia vyšli do ulíc (Oranžová revolúcia) a vynútili si opakovanie volieb, v ktorých vyhral Juščenko. Ukrajina nabrala prozápadný kurz. Putin vtedy nijako nezkročil a výsledky "puču" akceptoval. Slová o puči zazneli až v súčasnom kontexte. Opäť, slobodná vôľa Ukrajincov do jeho uvažovania nevstupuje, dohoda o ukrajinskej vnútropolitickej situácii mala nastať medzi ním a západnými štátmi, ktoré podporovali “Oranžovú revolúciu.” Údajný puč bol tak úspešný, že sa k moci o niekoľko rokov dostal opäť Putinov koník Viktor Janukovyč. Ten sa na poslednú chvíľu rozhodol nepodpísať asociačnú zmluvu s EÚ, Ukrajinci opäť vyšli do ulíc a nastal tzv. Majdan. Opäť, vnútropolitická situácia a názory Ukrajincov Putina nezaujímali, dohoda mala nastať medzi ním a západnými štátmi (doslova “vy ukľudníte opozíciu a ja ukľudním Janukovyča”). Ukrajinci však na dohodu nepristali a Janukovyča aj tak zvrhli. Ten ušiel, kam inam, do Moskvy. Podľa Putina samozrejme všetko zosnovala CIA a Rusi boli vždy konštruktívni a krotkí ako ovečky. Úlohu svojich tajných služieb v ovládaní Ukrajiny a ruské ovládanie bábky Janukovyča, ktorého konanie priamo spustilo krízu, Vladimír Vladimírovič nespomenul a Tucker sa taktne neopýtal. Argument však opäť naráža: Aj keby to bolo presne tak, ako Putin hovorí, aké právo mal miešať sa do vnútorných záležitostí susedného štátu? Ak sa Putinovi niečo nepáčilo, mohol napríklad prerušiť vzťahy, zaviesť colný režim (ako hrozil), diplomatických a obchodných možností je dosť. Namiesto toho bol aktivovaný Strelkov/Girkin, Borodajev a iní separatisti na Donbase. Ruská armáda vstúpila na Ukrajinu v neoznačených uniformách (závažné porušenie medzinárodného práva), tzv. “zelení mužíčkovia" obsadili Krym. Začali rozprávky o útlaku ruskojazyčného obyvateľstva na Ukrajine (prezident Zelenský dovtedy rozprával iba rusky). Ukrajinská armáda vraj hrozila Krymu a Donbasu. Teda svojmu vlastnému územiu. Tento blok Putin zakončil sumárom, že Rusi súhlasili s delením ZSSR v hraniciach zväzových republík (zamlčal, že za to dostali ukrajinské jadrové zbrane), ale že nesúhlasili s expanziou NATO v Európe a na Ukrajinu. Nuž, Vladimír Vladimírovič, uznali ste Ukrajinu ako nezávislý štát, mali ste predpokladať, že v nejakom bode bude chcieť robiť nezávislé rozhodnutia.
Časť štvrtá: Kto porusil Minské dohody?
Ako priamy dôvod ruskej invázie v Marci 2022 uviedol Putin nedodržiavanie Minských dohôd. Síce povedal, že nevie ako by dohody naplnil, ale bol na to pripravený. Opäť tu máme lapsus. Minské dohody boli porušené hneď po podpísaní Ruskom kontrolovanými silami, ktoré pokračovali v ofenzíve proti strategickej obci Debaľcevo aj po vyhlásení prímeria. Neskôr samozvané republiky porušili Minské dohody keď vyhlásili samozvané lokálne voľby, ktoré neuznala ani Ukrajina, ani EÚ. Minské dohody totiž znamenali, že sa separatistické oblasti, aj keď s veľkou mierou autonómie, vrátia pod kontrolu centrálnej ukrajinskej vlády okamžite po uskutočnení monitorovaných lokálnych volieb. Ruskom kontrolovaní separatisti ale urobili všetko preto, aby sa tak nestalo. Ukrajina právom vyhodnotila, že ďalšie snahy o napĺňanie Minských dohôd nemajú zmysel. Putin dnes uvádza porušenie Minských dohôd ako dôvod na vojnu. V roku 2021 však v spore o to, kto sú vlastne zmluvné strany Minských dohôd, Rusi odmietli priame rokovania s Ukrajinskou stranou s tým, že iba sprostredkujú rokovania medzi Ukrajinou a separatistami, teda že nie sú de facto zmluvnou protistranou Ukrajiny. Opät, Rusi chceli zjednať mier bez účasti Ukrajincov rokovaním priamo s Američanmi (ako na to vyzýval Lavrov), Ukrajinci mali rokovať so separatistami. To už bolo ale neskoro, Rusi zistili, že dvojitá hra sa im nevyplatila. Ukrajinská armáda výrazne posilnila a Ukrajina bola pripravená nastoliť kontrolu nad svojimi územiami silou. To už prebiehali prípravy na inváziu a údajné porušenie Minských dohôd sa stalo jednou zo zámienok. Nuž, Vladimír Vladimírovič, toto prinajlepšom pláva na vode, aj to nie veľmi dobre.
Časť piata: Invázia
Putin sa teda vybral ochraňovať svojich bratov vo viere, uplatniť historické právo, ochrániť Ukrajinu pred dekadentným západom. Skutočným dôvodom invázie, čo Putin v rozhovore prakticky potvrdil, bol “puč” a teda definitívna strata ruskej kontroly Ukrajiny. Tú už Putin nebol schopný obnoviť tradičnými cestami, t.j. pôsobením tajných služieb, propagandy a hrubým nátlakom. Ťažko povedať, kedy padlo definitívne rozhodnutie o invázii, je však jasné, že niekoľko mesiacov pred ňou sa už hrala iba diplomatická maskirovka. Putin mal jasný cieľ: čo nasjkôr obsadit Kyjev a zabiť/zadržať/vyhnať ukrajinské vedenie. Skôr, ako by sa západné štáty spamätali, boli by postavené pred hotovú vec, podobne ako v roku 2014. Tvrdý odpor Ukrajiny ruské plány prekazil. Rusi si uvedomili, že sa prepočítali a pristúpili na rozhovory v Istanbule. To by nebolo v žiadnom prípade možné, ak by splnili svoje vojenské ciele. Putin v rozhovore uviedol, že ruská armáda sa stiahla od Kyjeva nie kvôli tomu, že mala nedostatočné sily, bola roztiahnutá na veľkom priestore a trpela ohromné straty, ale kvôi tomu, že Rusi chceli byť ústretoví v rokovaniach. Napriek ohromným obetiam na Kyjevskom smere sa Rusi stiahnutím politicky vrátili do bodu nula, kontrola Ukrajiny nebola ani o milimeter bližšie. Ciele inváze sa začali obmedzovať. Západné štáty zmobilizovali pomoc Ukrajine a okamžite začali zavádzať tvrdé sankcie. Vladimíra Vladimíroviča výkony ruskej armády, ani reakcia zahraničia nepodržali a musel začať improvizovať.
Časť šiesta: Ciele Ruska na Ukrajine sa redukujú
Keď bolo jasné, že hlavný cieľ sa dosiahnuť nepodarí, ruská propaganda začala chŕliť alternatívne ciele. Začalo sa hovoriť o historických nárokoch, Ukrajina bola údajne plná fašistov. Putin v rozhovore vytiahol incident v kanadskom parlamente, kedy poslanci a (národnosťou Žid) Zelenský tlieskali starému nacistovi, len zabudol povedať, že o životopise dotyčného veterána vtedy nemali ako vedieť. Oficiálnym cieľom ruskej agresie sa stala demilitarizácia a denacifikácia Ukrajiny. Tucker si tu opäť spomenul, že je novinár a opýtal sa, ako to chce vlastne Putin dosiahnuť, keďže Ukrajinu nekontroluje. Odpoveď bola, že Ukrajinci mali podpísať nejaký papier o tom, že nebudú “kultivovať nacizmus.” Následne hovoril o tom, ako chce rokovať o mieri s Americkým prezidentom. Ukrajinci pre neho, opäť, neexistujú. Diplomatické riešenie si predstavuje jednoducho, prestaňte dodávať Ukrajine zbrane a bude skoro hotovo. Tu Putin odhalil, že diplomatické riešenie nie je možné, kým nebude ruská alebo ukrajinská armáda porazená. Na základe uvedeného je otázne, či Vladimír Vladimírovič ešte vníma realitu...
Sumár
Azda sa na mňa nenahneváte, keď poslednú cca tretinu rozhovoru naplnenú väčšinou prázdnymi kecami rozoberať nebudem. Interview pomohlo vyjasniť nasledovné:
Primárnym dôvodom ruskej invázie bola strata politickej kontroly nad Ukrajinou. Všetky ostatné uvádzané dôvody sú iba fabrikáciou.
Putin nepovažuje Ukrajinu za partnera, rokovať chce s USA.
Putin neuznáva právo štátov na sebaurčenie, celý svet je pre neho iba o sférach vplyvu. Na sféru vpyvu má vraj nárok aj Rusko a má právo na jej silové uplatňovanie.
Ukrajinská vojna má v súčasnosti iba vojenské riešenie.
Celkovo interview Putinovi veľmi nevyšlo, odverklíkoval staré nekonzistentné klišé, veľa klamal a odhalil o svojom rozmýšľaní viac, ako mal.
Presah na Slovensko
Interview nám umožňuje retrospektívne vyhodnotiť aj politickú činnosť strán súčasnej proruskej vládnej koalície. Tesne po invázii sa nevedeli spamätať, očividne čakali na rýchle rozuzlenie. Keď bolo jasné, že vojna sa potiahne, plynulo prešli na ruský plán B a postupovali prakticky v súzvuku s ruskou propagandou, ktorá zasievala vyfabrikované príčiny vojny na Slovensku. Bol to politický oportunizmus alebo konanie v réžii ruských tajných služieb? Fico a spol. zmenám verejnej mienky usilovne pomáhali. Putinovo pohŕdanie Ukrajincami sa odráža vo Ficovom vlastnom správaní, čo ukázal v súvislosti so svojou návštevou Ukrajiny. Špeciálnu zhodu môžeme nájsť v jeho slovách, že vojna na Ukrajine je vojna veľmocí a diplomatické riešenie príde, keď prestaneme Ukrajine dodávať zbrane. Putin v rozhovore povedal presne to isté, tento argument sa evidentne nezrodil vo Ficovej hlave, ale v Kremli. Podozrenie, že Slovensku momentálne vládne piata kolóna Ruska, je po rozhovore Putin-Carlson ešte silnejšie.
Celkovo z rozhovoru súdim, že Rusko musí byť na Ukrajine porazené.
