Nie len chlebom je človek živý
Západ nám zabezpečuje slušnú prosperitu, bezpečnosť a slobodu. Prekvapivo, tieto skutočnosti nespochybňuje takmer žiadny občan. Prečo je potom u nás silný anti-západný a proruský sentiment? Prečo s argumentmi slobody, prosperity a bezpečnosti takmer nikdy nepochodíme? Podľa môjho názoru to spôsobuje kombinácia absencie identity a prebytku obáv, ktorá ľudí ťahá do iracionality. Obavy z vojny, či straty životnej úrovne doliehajú na ľudí akútne, a potrebujú ich odstrániť. Je jedno, či ide o obavy z hrozieb skutočných, alebo imaginárnych. Človek v takom mentálnom stave je najviac náchylný prijať skratkovité a populistické riešenia, len aby sa obáv zbavil.
Proti upadnutiu do stavu iracionality pôsobí identita. Pocit, že človek niekam patrí. Nie len fyzicky, ale aj hodnotovo. Miesto, kde má dôstojnosť, kde je rešpektovaný. Identita bráni ľuďom skočiť na lep prvej sľubotechne. Je svojim spôsobom tiež iracionálna, ale pôsobí konštruktívne, zatiaľ čo obavy pôsobia deštruktívne. A práve pocitu identity a dôstojnosti sa Slovákom v histórii nedostávalo. Mnohí si myslia, že ju nemáme ani dnes, keď sme opäť súčasťou západného sveta. Absencia identity vytvorila priestor pre alternatívne prístupy.
Obrodzujúci panslavizmus
Za ideového otca panslavizmu je považovaný nemecký filozof Johann Gottfried von Herder. Idea panslavizmu sa objavila už skôr, bol to však až Herder, ktorý ju sformoval do koherentného myšlienkového prúdu. Dokázal na konci 18. storočia sformulovať zrozumiteľné tézy, ktoré vracali sebavedomie podmaneným slovanským národom v západnom svete. Hovoril o neagresivite, krotkosti a pohostinnosti slovanských národov, ktoré zaberali viac priestoru sveta, ako priestoru jeho dejín. Hovoril o Slovanoch, ako o národe budúcnosti. Jeho myšlienky padli v slovanských národoch Rakúsko-Uhorska na úrodnú pôdu.
Prvá emancipácia a mocné dubisko
Dedičstvo panslavizmu nám zanechali najmä Štúrovci. U Jána Kollára bol panslavizmus skôr pohľadom do minulosti, ako realistickou politikou. Na aktívny politický prístup ho povýšil až Štúr. Slovanské národy boli podľa neho iba kmene jedného národa. Rusko, jediný štát Slovanov, svojou mocou a rozmachom zachránilo ich česť a dôstojnosť. Budúcnosťou Slovanov bola Rusko-Slovanská ríša. Predpokladal konverziu všetkého slovanstva na pravoslávie a prijatie Ruštiny ako literárneho jazyka. Pre chudobu odmietal konštitučný liberalizmus, pre surovosť komunizmus, ku ktorému podľa Štúra liberalizmus nevyhnutne speje. Zjednotenie ortodoxnej cirkvi a etnicky orientovaného vlastenectva v slovanskej ríši predstavovalo záchranu. Kritizoval však absolutizmus, požadoval demokratizáciu a veľký stupeň samosprávy. V Rusku panovalo samoderžavie a západní Slovania boli väčšinou katolíci. Slovanská ríša bola nereálna. Myšlienka, že len na východe majú Slovania identitu a dôstojnosť, však pretrvala.
Druhá emancipácia a západná katastrofa
Vznikom prvej ČSR sa zavŕšila prvá emancipácia a začala druhá. Čechoslovakizmus z politických dôvodov potláčal romantické etnické vlastenectvo Slovákov, čo sme niesli pomerne ťažko. ĽSNS Andreja Hlinku sa hlásila o slovo s katolíckou verziou etnického nacionalizmu. Mníchov, Hlinkova politická dezorientovanosť a Hitlerova hra so slovenskými národnými ambíciami nás napokon doviedli do najtemnejšieho obdobia našich dejín, vojnového Slovenského štátu. Za relatívny "kľud" sme platili vlastnými občanmi a obrovskou hanbou. Výhovorky o nevyhnutnosti len zakrývajú smutný fakt, že mnohí z nás boli v tej poníženej servilnosti spokojní. Hlavne, že nám konečne dovolili samostatnosť, aj keď iluzórnu. SNP túto morálnu katastrofu iba korigovalo, a poskytlo zámienku na vyvinenie. Z pohľadu dneška však katastrofu predstavoval tiež fakt, že dôstojnosť Slováci nenašli ani v spojení s Čechmi, a ich prostredníctvom ani s tradičnými západnými mocnosťami. Pozitívnych prozápadných stimulov pre budovanie identity veľa nebolo. Naopak, dostali sme do vedomia izolacionistické "cudzie nechceme, svoje si nedáme."
Tretia emancipácia a spomienkový optimizmus
Komunistický režim začal okamžite budovať antipatiu k Západu. My sme predsa neurobili nič zlé, do kolaborácie nás donútila hra imperiálnych mocností. Mýtus o povstaní si privlastnila a deformovala komunistická strana. Kolaboranti starého režimu plynulo prešli ku kolaborácii s režimom novým. Slovenský národ predsa nemohol byť vinný. Liberalizácia Pražskej jari to začala pomaly meniť. Lenže bola pre väčšinu Slovákov primárne to prvé, Pražská, navyše skončila priskoro. Omnoho podstatnejšie pre masy Slovákov boli roky normalizácie. Inteligencia normalizáciou trpela, ale pre robotnícku triedu to bol svojim spôsobom raj. Robotnícka trieda bola všetkým, čo morálne a intelektuálne skrachovanej Komunistickej strane po Auguste ´68 ostalo. Podľa toho sa aj snažila, a vznikol klobáskový socializmus. Stavebný boom otváral mladým roľníckym chlapom celé Československo a mladé rodiny sa húfne sťahovali z vidieka do miest. Akokoľvek sa na dnes pozeráme na paneláky, pre mnohých znamenali zásadné zvýšenie životnej úrovne. Robotníci boli vážení a rešpektovaní, na ich životné pomery sa prihliadalo aspoň naoko s veľkou vážnosťou. Mali pocit identity a dôstojnosti, aj keď pomery neboli ideálne. A práve tento pocit je základom spomienkového optimizmu, ktorý pretrváva v normalizačných generáciách dodnes.
Štvrtá emancipácia ostala nedokončená
Za to, že sa v chaotických ponovembrových rokoch Slovensko dostalo na Západ, vďačíme Mikulášovi... ale kdeže. Vďačíme za to súdruhom z SDĽ. Dediči KSS sa vybodli na minulosť a v kľúčovom momente sa zachovali správne. Vstúpili do Dzurindovej vlády a nominovali na post ministerky financií Brigitu Schmögnerovú. Zabudnite na Mikloša, z brindy nás ťahala predovšetkým táto pani. SDĽ však za odmietnutie populizmu (ale aj za korupciu) pykala, a v ďalších voľbách sa do parlamentu nedostala. Reformy naštartovali ekonomický rast, ale Dzurindova éra zanechala pachuť korupcie a sociálnej necitlivosti. Dvadsaťpercentná nezamestnanosť znamenala utrpenie pre robotnícku triedu. Jej dôstojnosť bola preč, neobnovil ju ani prílev západného kapitálu, a nikdy sa s tým celkom nezmierila. Na nestabilitu je veľmi citlivá a súkromné vlastníctvo považuje za nespoľahlivé. Západné investície samotné neurobia zo Slovenska západnú krajinu. Ponovembrové demokratické strany nedokázali ponúknuť životaschopnú identitu pre nové Slovensko, ani vybudovať funkčné a rešpektované inštitúcie. Vytvorili priestor pre sklamanie, pre presvedčenie, že lepšie už bolo, že naša suverenita je opäť iba ilúziou. Ponovembrové zaradenie na Západ tak ostalo nedokončené.
Druh politika: Cynický oportunista
A teraz k politikom pre ktorých je celý ten mišmaš požehnaním. Fico azda intuitívne videl, že SDĽ odmietnutím populizmu stroskotá. S pomocou oligarchov založil SMER. Už vtedy sa začala formovať jeho politika vyvolávania obáv a ponúkania rýchlych riešení v kampaniach ako "Do EÚ áno, ale nie s holými zadkami." Fico však prepálil šou, a v prvých voľbách neveľmi uspel. Poučil sa. Zameral sa na robotnícku triedu. Využil spomienkový optimizmus tretej a Dzurindove excesy štvrtej emancipácie. Témy z týchto období tvoria gro jeho politiky aj dnes. Danko a Kotleba mu však ukázali, že aj v prvých dvoch obdobiach je dosť "materiálu," a pod tlakom Pellegriniho načrel aj tam. Zalu vystriedal Blaha. A čo nám hovorí? Hovorí o Slovanstve a veľkom Rusku, o tom, že Západ nás využíva a zrádza, že tam nikdy nenájdeme dôstojnosť.
Milan Uhrík zdieľa. Správne vyhodnotil, že v slepej Kotlebovskej klérofašistickej uličke nemá budúcnosť. Omnoho jednoduchšie je prihlásiť sa k proruskej verzii etnického nacionalizmu, kde je možnosť na reálnu moc a reálne zárobky. A z fašistu je razom antifašista a dokonalý koaličný partner pre Fica. Obaja našli úžitok v panslávskom blúznení. Obaja majú odpor k demokratickým inštitúciám, ktoré systematicky zneužívajú a spochybňujú. Obaja chápu SNP ako súčasť národného mýtu, činiaceho zo Slovákov nevinných medzi národmi. Obaja zdieľajú nostalgiu za štátnym vlastníctvom. A nakoniec, obaja našli príležitosť v chaose ponovembrových rokov a neštítia sa podrývať snahy o budovanie modernej západnej slovenskej identity.
V spoločnosti bez identity a dôstojnosti hrajú hlavnú úlohu obavy
Fico a Uhrík dnes pracujú v súzvuku s ruskou propagandou. Tá obavy vyvoláva, zatiaľ čo oni poskytujú "riešenia." V období pandémie propaganda strašila o nebezpečenstve očkovania. Fico a Uhrík (a Pellegrini) zachraňovali právo Slovače sa neočkovať. Dnes sa šíri obava, že budeme zatiahnutí do "bratovražednej" vojny s Ruskom za záujmy Západu. Západ vraj Ukrajinu (a nás) len využíva na oslabenie Ruska a teda celého slovanstva. Záchrana je, samozrejme, na ceste: Uhrík ide robiť poriadky s NATO, Fico akože suverénnu politiku "štyroch svetových strán." Do toho odporne primiešajú obavy zo straty životnej úrovne. Vraj vláda dáva všetko Ukrajincom, zatiaľ čo Slováci hladujú. Opäť, "záchrancovia" sa nájdu: Fico a Uhrík idú zastaviť vojnu na Ukrajine ukončením dodávok zbraní a akýmisi diplomatickými riešeniami. Drahé potraviny? Fico ide biť supermarkety, Uhrík vraj zabezpečí potravinovú sebestačnosť. Čo z toho, že je to priehľadná blbosť? Nevadí, vystrašení a dezorientovaní potrebujú rýchle a rázne riešenie. Slováci chcú mať predsa pokoj. Mnohí za každú cenu. Aj preto dnes musíme opäť zachraňovať demokraciu na Slovensku.
Autor kandiduje do NR SR za stranu Sloboda a Solidarita.
