Ako sa vlastne Rusko dopracovalo k dátumom ako 24. február 2022 a 4. apríl 2023? Dovolil som si malý sumár:
Zrod imperiálnej bezpečnostnej paradigmy
Od Kaliningradu po Vladivostok, Rusko je po stáročia definované geografiou. Úrodné a obývané územia centrálneho Ruska sú prakticky nebrániteľné. Mimo pár väčších riek neexistujú takmer žiadne prírodné prekážky brániace invázii. Od sformovania Ruska bola preto jediná strategická úloha všetkých panovníkov rozširovanie územia a vytváranie nárazníkových pásiem pred agresormi. Na východe to bola ríša Mongolov, neskôr Čína, na juhu rozpínavá Osmanská ríša, na západe európske mocnosti ako Poľsko-Litovské kniežatstvo, Švédska ríša, neskôr Nemecko a NATO. Z Ruska sa stala imperiálna mocnosť, systematicky dobýjajúca nové územia. Na Západe bolo cieľom ovládanie Poľska a kontrola línie Kráľovec (Kaliningrad) – Karpatský obúk, na Severe kontrola Fínska a ovládanie hranice škandinávskeho poloostrova, na Juhu bolo cieľom ovládnutie čiernomorských úžin a Kaukazu, na východe zasa snaha dosiahnuť Pacifik s teplovodným prístavom (Vladivostok). Pocit ohrozenia zrodil imperiálnu paradigmu, ktorá sa stala základom geopolitického myslenia v cárskom Rusku, a ostala v platnosti cez obdobie ZSSR až dodnes.
Veľké Rusko po rozpade ZSSR
Deväťdesiate roky sú v Rusku vnímané ako čierne obdobie. Rozpad ekonomického systému, ktorý započal už za Brežneva a Gorbačova, nabral po Jeľcinovej „terapii šokom“ hrozivé rozmery. Rusko nebolo schopné udržať impérium pohromade a odtrhlo sa od neho množstvo republík s rôznym stupňom nezávislosti. Geopolitická situácia však bola pre transformáciu Ruska priaznivá. NATO po pominutí hrozby komunizmu vo veľkom odzbrojovalo a čínske veľmocenské postavenie bolo iba v zárodku. Rusku chýbal agresor a malo dostatočný priestor na to, aby si zvolilo cestu, ktorou sa vyberie.
Neúspech liberálnej transformácie a nástup silovikov
Sú iba dve cesty, ako udržať Rusko v jeho hraniciach. Prvou je cesta prosperity, ktorá zabezpečuje lojalitu obyvateľov, rozvíja obchodné vzťahy s geopolitickými súpermi, a zabezpečuje dostatok prostriedkov na profesionálnu modernú armádu. Legitimita vlády je daná demokratickou povahou zriadenia. Druhou cestou je cesta sily: Demokracia je neželaná, vládnuca trieda potrebuje kontinuitu na udržiavanie mohutného bezpečnostného a represívneho aparátu, ktorý udržiava krajinu pokope. V prvej polovici Jeľcinovej éry sa zdalo, že prvá cesta je pre Rusko reálnou možnosťou. Narušila ju však neschopnosť dosiahnuť ekonomický a právny stav, ktorý by umožňoval reálne začlenenie do západného systému. Nespokojnosť s transformáciou spôsobila rastúci vplyv ľudí z bezpečnostných zložiek, tzv. „silovikov,“ posilnený separatistickými snahami Čečencov a čečenskými vojnami. Ten vyvrcholil nástupom Putina k moci.
Imperiálna paradigma v službách Putina
Po nástupe silovika Putina získal bezpečnostný aparát rozhodujúci vplyv, a definitívne prevážila stratégia sily. Ako som spomenul vyššie, jej prvotným záujmom je ochrana vládnucej triedy. Tú zabezpečuje represívny aparát, ale potrebuje tiež aspoň zdanie legitimity. Tu prichádza na pomoc imperiálna paradigma: Rusko je ohrozené, na všetkých stranách číhajú nepriatelia, ktorí sa chcú do neho zahryznúť. Pomáha jej lokajstvo pravoslávnej cirkvi, fantasmagórie o treťom Ríme, či svätom poslaní proti liberalizmu, magoriace obyvateľstvo nielen v Rusku. Ilúzie samotné nie sú špecificky ruská vec, takí Nemci potrebovali na vyliečenie dve svetové vojny. V Rusku sú dnes cynicky využívané propagandou na posilnenie legitimity vládnucej oligarchie silovikov. Boli to však až vysoké ceny energií a nimi umožnené sebavedomie Putinovho režimu, ktoré z hry o domácu legitimitu urobili výbušnú strategickú katastrofu.
Benevolentný západ a Putinovo nezdravé sebavedomie
Primárnym protivníkom imperiálnej politiky Ruska na Západe sú liberálne demokracie zoskupené v NATO. Prečo? Územné ohrozenie predsa Rusku z ich strany už dekády nehrozí a zrejme ani nikdy nebude. Vojensky nechali mnohé európske krajiny degradovať svoje armády takmer na úroveň bojaschopnosti, predbiehali sa v „porozumení Rusku“ a otváraní investičných príležitostí. Pravým dôvodom pocitu ohrozenia je, že NATO otvorilo dvere pre krajiny bývalého sovietskeho bloku. Tie našli len pramálo pochopenia pre imperiálne blúznenie. Všetko, čo chceli, bolo vymaniť sa degradačnému vplyvu Ruska a jeho silovikov. Kým pobaltské krajiny, či V4 ešte vstúpiť stihli, Gruzínsko už padlo za obeť novému ruskému sebavedomiu a ochote konať. Pomáhala tiež neochota NATO vyvodiť voči Rusku primerané sankcie. Táto neochota pretrvávala dokonca po anexii Krymu a časti Donbasu v 2014. Objavili sa názory, že Rusko má právo robiť si poriadok na „vlastnom piesočku." Dovtedy Putin dokázal balansovať na hrane prijateľného. Inváziou na Ukrajinu 24. februára 2022 ale pozíciu Ruska zlikvidoval.
Zrútenie strategickej pozície na západe
Akokoľvek vojna na Ukrajine dopadne, s istotou sa dá povedať, že strategická pozícia Ruska bude výrazne horšia, ako bola pred ňou. Ak bolo Putinovým cieľom posilnenie pozície voči NATO, ide o monumentálne zlyhanie. Rusko ako dôsledok invázie "získalo" 1340 km novej hranice s NATO vstupom Fínska. Oslabí sa jeho pozícia v Baltskom mori. Zvýšené výdavky na zbrojenie urobia z európskych armád veľkú bojovú silu. V prípade, že sa ubráni, ostane Ukrajina v pozícii vojenskej veľmoci, nepriateľskej voči Rusku. Putinovo šibrinkovanie jadrovými zbraňami nie je náhoda, či šialenstvo. Jadrové zbrane ostanú jediným efektívnym konkurenčným prostriedkom na západe, a Rusko v ich vnímaní vylepší svoju pozíciu jedine demonštráciou ochoty ich použiť. Parita konvenčných zbraní sa nadobro skončila.
Medveď vazalom draka
V omnoho lepšej situácii na tom nie je Rusko ani na východe. Nateraz sa mu darí udržiavať s Čínou približnú paritu vo vojenskej oblasti a roky sa všemožne snaží obmedzovať Čínsku konkurenciu diplomatickou cestou. Čína tiež do veľkej miery závisí na ruských technológiách, najmä v námorníctve a letectve. Rozdiel v potenciáli a ekonomickej výkonnosti je však dnes už obrovský. A Čína nie je zďaleka tak benevolentná mocnosť, ako NATO. Dlhodobo súperí s Ruskom o vplyv v surovinovo bohatých stredoázijských republikách, kde ruská pozícia dlhodobo slabne ako dôsledok neschopnosti ekonomického súperenia. Len s ťažkosťami sa mu darí udržiavať vplyv v strategicky dôležitom Kazachstane. Čína dodnes s krivdou vníma anexiu časti Severného Mandžuska k cárskemu Rusku po ópiových vojnách (územie dnešného ruského ďalekého východu okolo Vladivostoku). Nie náhodou sa v online priestore objavili mapy so severným Mandžuskom ako súčasťou Číny, akurát počas nedávnej návštevy čínskeho lídra Xi Jing Pina v Moskve. Čína dnes naplno využíva ruskú inváziu na Ukrajinu, vyberá si od Ruska masívnu daň za priateľstvo a zároveň ukazuje, kto bude v ich spojenectve ten väčší pes. Nakupuje suroviny s obrovskými zľavami a robí Rusko závislé na obchode s ňou. Tak isto si za svoju podporu pýta najmodernejšie ruské technológie ako protilietadlový systém S-400, či stíhačky Su-35. Je len otázkou času, kedy pokračovanie tohto nerovného vzťahu vyústi do kompletného podriadenia sa ekonomicky slabého a izolovaného Ruska.
Prečo je vstup Fínska do NATO dôležitý a prečo nesmieme Rusku ustúpiť?
Západné mocenské postavenie je pre Rusko nenávratne stratené, je úplne jedno, či vojnu vyhrá alebo prehrá. Je tu ale zásadný rozdiel: Kým vo víťaznom Rusku je cesta opätovného zblíženia so západnými krajinami nereálna, porazené Rusko si bude môcť vybrať. Môže si zvoliť cestou zachovania súčasnej politiky silovikov a vzdorovitú izoláciu. V tom prípade ho ekonomická nevyhnutnosť postupne vženie do čínskeho vazalstva. Druhá možnosť je, že vykoná dôkladnú sebareflexiu a prizná si, že nie je schopné konkurovať. Zmenší sa, demokratizuje, a začne hľadať prosperitu a bezpečnosť v západnej bezpečnostnej štruktúre. Víťaznému a mentálne nezmenenému Rusku ostane iba prvá možnosť. Vstup Fínska (a dúfajme, že čoskoro aj Švédska) do NATO výrazne pomáha druhej možnosti. Reálnou ju ale urobí až víťazstvo Ukrajiny. Je to jediná cesta pre trvalý mier.
