Ruská ekonomika vychádza zo zeme
Ťažba a spracovanie ropy a plynu tvoria zhruba 20% ruskej ekonomiky. Ropa a plyn tvoria dokopy takmer 40% ruského exportu, ďalších zhruba 25% tvoria produkty z nich – palivá a energetické produkty. 20% HDP sa nemusí na prvý pohľad zdať veľa, ale keď odrátame sektor služieb, ktorý tvorí približne 60% HDP, na zvyšku, ktorý tvorí poľnohospodárska a priemyselná produkcia, sa podieľa cca polovicou. Niečo ako automobilový priemysel u nás. Rusko je na rope a plyne závislé. A závislé sú na ňom najmä štedré sociálne programy, ktoré Putin rozbehol, napríklad na podporu pôrodnosti. Legitimita jeho režimu spočíva v zabezpečení stability a relatívnej prosperity pre Rusov.
Ukrajinský jackpot
Stabilita a prosperita, vychádzajúca z exportu energií, však dostala dôvod na znepokojenie. Bolo ňou objavenie obrovských rezerv plynu na Ukrajine v rokoch 2010-2011. Ukrajina disponuje overenými rezervami zemného plynu vo výške 1,1 bilióna kubických metrov, s potenciálom až na 5,4 bilióna. To z nej robí druhého najväčšieho vlastníka zemného plynu po Nórsku v overených rezervách, s potenciálom na trojnásobné zásoby. Nachádzajú sa, úplnou náhodou, najmä okolo Krymu a na Donbase, menšie sú aj v Zakarpatskej oblasti. Výhodou je už existujúca sieť ropovodov a plynovodov, a teda potenciál na rýchle dodávky do Európy. Ukrajina tiež vlastnila veľkú kapacitu zásobníkov na ropu a najmä plyn, čo by značne uľahčovalo logistiku. Stačilo začať ťažiť.
Šťastie pre jedného je problém pre druhého
Zrejme ste už vytušili, že toľké šťastie sa nie všade stretlo s nadšením. A hádate správne, najmenej nadšenia panovalo v Kremli. Prezidentom Ukrajiny však bol proruský Viktor Janukovyč, a Ukrajina nedisponovala technológiou na ťažbu, nebol teda žiadny dôvod na paniku. Ukrajinská vláda ale postupovala rýchlo, a behom roka 2011 podpísala zmluvy so západnými spoločnosťami Exxon Mobil, Shell a Chevron. Spolu s pripravovanou asociačnou zmluvou s EÚ naštartovali v Kremli vážne obavy. Plyn bol totiž nielen jedným z hlavných zdrojov príjmu, ale aj nástrojom pre udržiavanie poslušnosti Ukrajiny, a vydierania Európskej únie, najmä Nemecka. To sa rozhodnutím o odstavení jadrových elektrární stalo na Rusku bezprecedentne energeticky závislé. Zrazu sa však objavila možnosť, že by sa vstupom Ukrajiny do EÚ stala Európa plynovo sebestačnou. Rusi začali konať...
Najprv politicky...
Rusko sa neodhodlalo k extrémnym krokom okamžite. Stále malo na Ukrajine v hre „žetón“ s názvom Viktor Janukovyč. A ten sa najprv pokúsilo „vykešovať.“ V roku 2014 Janukovyč na poslednú chvíľu odmietol asociačnú zmluvu s EÚ, výmenou za Putinov prísľub o 30% lacnejších cien plynu pre Ukrajinu, a balík pomoci vo výške 15 miliárd dolárov. Ukrajincom sa to značne nepáčilo, a v Kyjeve prepukli masívne protesty. Tie Janukovyča nakoniec zvrhli, ten ušiel, a na Ukrajine sa ujala moci prozápadná vláda, odhodlaná na prozápadný kurz. Ukrajina sa zmenila z problému na hrozbu.
...potom inými metódami
Po zlyhaní politického riešenia zaradil Putin vyšší rýchlostný stupeň. "Aktivovaní" boli ľudia ako Strelkov/Girkin, a zrazu sa na Ukrajine vyskytol vážny problém s nenávisťou voči Rusom (prečo asi?). To musel Putin predsa riešiť. Samozrejme, neškodilo, že sa pritom odrezal prístup Ukrajiny k značnej časti jej potvrdených a potenciálnych zásob ropy a plynu. Západné spoločnosti vypovedali dohodnuté zmluvy z dôvodu politickej nestability. Reakcia západu bola inak pomerne mäkká. Putin umne načasoval vpád zelených mužíčkov na obdobie vysokých cien ropy a plynu, a tak obavy z ekonomických škôd prekazili rázne jednanie. Ukrajina sa však nepoložila, a začala so západnou pomocou budovať armádu na znovuzískanie svojho územia.
Nevstúpiš dva krát do tej istej rieky
Putin sa na čas uspokojil s okupovaním Donbasu a Krymu, situácia s EÚ sa postupne, najmä zásluhou Nemecka, normalizovala. Usporiadanie však malo vážne trhliny. Prvou bolo posilňovanie Ukrajinskej armády v spolupráci s NATO. Druhou, aj keď v krátkodobom horizonte nereálnou, bol potenciál samotného vstupu Ukrajiny do NATO. Treťou, nemenej dôležitou, bolo čoraz ostrejšie reptanie USA a Poľska na Nemecko, ktoré ohlasovalo koniec rusko-nemeckej idylky. Situácia sa nezmenila ani po nástupe prezidenta Bidena, ktorý zaujal ešte ostrejší postoj, ako Trump. Putin zrejme zhodnotil, že sa situácia pre neho bude iba zhoršovať, a jeho relatívna sila voči Ukrajine a jej spojencom bude iba klesať. Dúfal v opakovanie scenára z roku 2014 a rýchle víťazstvo, ktoré postaví spojencov Ukrajiny pred hotovú vec, a nedá priestor na reakciu. Jeho tajné služby ale hrubo podcenili obranný potenciál Ukrajiny, aj odhodlanie jej ľudu brániť svoju nezávislosť. Rozhodnutie o 24. Februári 2022 vzniklo na základe nesprávnych informácií a nereálnych očakávaní. V mysliach, ktoré nedokážu inovovať a konkurovať, a problémy riešia zásadne silou. Dôsledkom je definitívny úpadok Ruska, nesmierne utrpenie Ukrajiny, a hromady mŕtvol.
