Je zábavné sledovať mix detektívky s komediálnymi prvkami. Postavy a obsadenie takéhoto príbehu vytvára exminister obrany Glváč, s / ne/ komunikačnou partnerkou podozrivou s objednania vraždy A. Zs.
Hlavnú rolu pokračovania detektívneho seriálu, ktorý je dramatickejšie orientovaný zohráva už bývalý poradca ministerky vnútra pán Gašpar a šéf spravodajskej jednotky finančnej polície P. Vorobjov. Do týchto príbehov hľadania pravdy sa zapojil aj predseda vlády.
Komediálnou esenciou je obohatený komunikačný príbeh bývalého ministra obrany s niekedy menej známou a v súčasnosti skoro "celebritnou" hviezdou Alenou Zsuzsovou. Odhalenie tejto komunikácie sprevádzal tradičný rituál. Prvotné zapieranie v komunikačnom štýle, " to nie je pravda" ako forma aktívnej obrany. Avšak po zistení, že odhalenie jeho tajomstva nezapácha politikárčením a mediálnymi hyeanami sa stratég Glváč ku komunikácii priznal. Dokonca sa zistilo, že v rámci moderného digitálneho trendu pridal aj nejaké to selfíčko. " Komunikačné priznanie" zrejme v záujme očakávania, že vlastníkom pravdy sa stane predsa len on okorenil odtajnením aj dlho utajovanej skutočnosti. Verejnosť sa mohla dozvedieť, že jeho komunikácia prebiehala vo " vysokom utajení" pod dozorom Vojenského spravodajstva. Táto skutočnosť bola tak utajovaná, že o nej oficiálne nevedeli ani oni. Až po dlhšom čase hľadania pravdy sa konečne našla osoba, ktorá sa k detektívnej zápletke vyjadrila. Bývalý šéf vojenských tajných sa vyjadril, že Glváčovu komunikáciu s dotyčnou osobou riešil. Ako to sme sa nedozvedeli. Avšak pre potvrdenie pravdy a krytie jednej osoby to nie je zanedbateľná informácia. My ostatní sme nemými svedkami detektívneho príbehu v ktorom " pravda hľadá svoju pravdu". Spôsob akým sa ju snaží nájsť a potvrdiť podpredseda Národnej rady vzbudzuje úsmev ak nie iróniu.Do tejto zápletky vstúpil aj predseda vlády, ktorý nevidí dôvod na spochybnenie osoby pána Glváča kvôli nejakej osobnej komunikácii. Pri tomto zhodnotení akosi pozabudol na fakt s kým tá "osobná komunikácia" prebiehala To by u predsedu vlády až tak nepodstatné nemalo byť. Pokus o pokračovanie ochrany " našich ľudí" má pravdepodobne v tomto scenári tiež svoje zastúpenie.
V druhej zápletke, ktorá však obsahuje dramatickejšie prvky hlavnú rolu príbehu zohráva bývalý policajný prezident, t. č. už neporadca ministerky vnútra Tibor Gašpar a šéf spravodajskej jednotky finančnej polície Pavol Vorobjov. Zistenie pravdy či dal alebo nedal pokyn Gašpar lustrovať zavraždeného novinára Jána Kuciaka je dominantným cieľom a rozlúštením tohto príbehu.On tvrdí, že nie. Vorobjov zaujíma opačné garde, tvrdí že áno, teda, že dostal pokyn k lustrovaniu. Tvrdenie proti tvrdeniu. Konečnú odpoveď musíme očakávať od prokuratúry a vyšetrovateľov s úľavou mohol skonštatovať aj samotný predseda vlády. Nemusel rozhodnúť. Už samotný fakt, že takéto podozrenie vzniklo je na zamyslenie a aspoň to malo byť podnetom na situačné riešenie.
Kde hľadať pravdu a či ju vôbec ešte niekto bude hľadať na to nám dal odpoveď on sám. Svojím a ako sa zdá nie celkom dobrovoľným odchodom z pozície poradcu. Čo keby sa hypotetická pravda o pokyne lustrovať stala skutočnou pravdou. No ale " na keby" sa nehrajme. Možno sa o nej dozvieme a možno upadne do časového zabudnutia. Gašpar nie je nemusí byť ani pravda. Ak sa po nej bude pátrať dlho, pamäťové stopy v súvislosti s týmto prípadom vyhasnú.
Svoj odchod však stihol ešte využiť.Jedným z motívov jeho " vzdania sa" bola obava z opakovanej majdanizácie našej spoločnosti. Prvú máme ešte v čerstvej pamäti. Boli aj obete/ predseda vlády, minister vnútra, nakoniec bol odídený aj on/. Pre veľkú časť verejnosti to boli akceptovateľné obety. Je však zaujímavé konštatovať, že nielen on, ale aj iní " aktivisti" v produkovaní neprijateľných prešľapov pre väčšinu ľudí vedia svoje potknutia po ich odhalení reinterpretovať v prospech seba. Samozrejme predtým nevynechajú obviňujúce slovné koktaily, kto je za ich " prešľapy" zodpovedný. Seba z toho vynechávajú a svoje podiely viny odmietajú.
Jeho odchod má ako to môžeme medzi " riadkami čítať" preventívny terapeutický vplyv na verejnosť. Predišlo sa vlastne vojnovému stavu a stavu bojovej pohotovosti zo strany verejnosti ak by to nespravil. Chvályhodné.Hľadanie a dokazovanie právd býva totiž zdĺhavým procesom a nie stále sa ich totiž podarí vypátrať tak prečo provokovať.
Možno by sa v týchto, ale aj tých ďalších politicko- detektívnych príbehoch, pri hľadaní nezávislých a objektívnych právd uživil aj renomovaný H. Poirot alebo inšpektor Colombo. A mohli by sme sa dočkať väčšej objektivity a nezávislosti pri ich odhaľovaniach.
