Taktiež nám priblížil, ako prebiehala jeho výstava na záchodoch v nákupnom centre CityARENA a mnoho ďalšieho.
Čo alebo kto ťa inšpiroval, aby si začal študovať fotografiu?
S fotografiou to bolo také rôzne. Popravde som nemal istú predstavu o tom, že budem fotograf. Jazdil som na skateboarde, nejako sa ku mne dostala kamera. Nikdy som nemal taký šikovný ako kamaráti, tak som okrem toho, že som športoval, začal točiť na prvé telefóny a tak nejaké videá. Potom cez to video to prešlo k tej fotografii.
V skateparku mi povedal kamarát, že v Trnave je fotografická škola, že tam učí Tibor Husár a Jozef Sedlák. Tak som skúsil a išiel. Bola to skôr náhoda, ale nebolo to hneď. Najprv som pracoval dva roky vo fotolabe. To ma akoby tiež trochu donútilo uvažovať nad tou fotografiou a mám na viac ako chodiť do práce a že môžem študovať fotografiu a venovať sa jej viac akademicky.
Kto je tvoj najobľúbenejší fotograf? A z akého dôvodu?
Keď mám povedať z prvej ruky, kto je môj obľúbený fotograf, tak by som povedal, že IrwingPen. Pre mňa reprezentuje viacero smerov, ktoré sa mi veľmi páčia. Tým, že som sa v dizertačnej práci prieniku portrétu a sociológie, tak aj on má v kvázi sociologické projekty, kedy fotografoval módu. Kebyže to nebola taká obyčajná móda.
Fotografoval bežné oblečenie ľudí takým pekným spôsobom, takú sociológiu. Potom okrem sociologických vecí fotografoval domorodé kmene tiež veľmi špecifickým spôsobom. Okrem toho fotil rôzne reklamné fotografie, vysokú módu a robil to svojim geniálnym spôsobom, ktorý ma najviac oslovuje.
Je to majster fotografie, ktorý pôsobil ešte v dobe analógovej. Pre mňa je to taká výzva, že by som sa aj ja niekedy chcel stať majstrom fotografie, ako práve on, že dokázať fotografiu spraviť tak kvalitne a nápadito ako on.
Vo fotografii sa skôr venuješ portrétom, sebareflexii, prieniku fotografie a sociológie, intímnemu denníku a dokumentárnej a reportážnej fotografii. Čo ťa na tých témach najviac láka? Alebo čím sú pre teba tak zaujímavé?
Môj záujem o tie témy sa mení v podstate ako človek vyrastá a dospieva alebo ako sa mení v čase. Takže v každom tom období, ktoré som mal, bolo niečo, čo ma bavilo viacej, niečo menej. Vždy som robil to, čo ma vtedy najviac bavilo. Denníky, ktoré som kedysi robil, mali svoje čaro. Bolo to objavovanie poetiky fotografického jazyka, objavovanie nejakej intimity medzi mnou a partnerkami, ktoré na fotografiách sú.
Neskoršie veci sú skúmanie identity jedincov alebo nejakej skupiny cez sociologickú stránku, cez portrét. Potom prišla éra, keď som fotografoval veľa reportáže a dokumentu. Tam bol kontakt s realitou - taká tá živá fotografia. To ma veľmi bavilo.
Čiže každé jedno obdobie alebo každá oblasť, ktorej som sa venoval, mala niečo do seba. Doteraz z toho čerpám, z toho, že som si tým prešiel. Snažím sa posúvať ďalej a hľadať nové výzvy a veci, ktoré ma bavia. Robiť to úprimne. Robiť to, čo ma baví. Nerobím niečo nasilu a tlačiť sa do niečoho, ale užívať si to.
Pod vedením fotografa a docenta Jozefa Sedláka si sa v rámci dizertačnej práce venoval téme Portrét ako sociologický komunikát. O čom je tá práca?
Práca je o tom, že sociológia a fotografia spolu úzko súvisia. Od vzniku fotografie, myslím dokonca, že som to písal, že v tom istom roku vznikla fotografia aj sociológia. Respektíve ak nie v tom istom roku, tak je to 19. storočie - prvá polovica. Čo spája tieto dva smery - tak je to záujem o človeka. Čiže aj ten fotograf sa o toho človeka zaujíma, o tú spoločnosť. Sociológia sa tiež zaujíma o človeka a spoločnosť. Oba tábory používajú fotografiu ako médium, ktorým zachytávajú práve sociálnu skutočnosť.
Tým, že sa venujem portrétu, tak som chcel vymyslieť alebo som navrhol istú definíciu, čo to sociologický portrét je, aké má vlastnosti, ako sa možno odlišuje od iných typov portrétu. Takže v podstate som popísal tú kategóriu.
Žáner sociologický portrét sa používa celkom bežne, ale málokde sa píše o tom, čo to vlastne je a dokedy to je a akými prístupmi sa tvorí.
V rámci tvorby vo fotografii je niečo, čím ťa práve docent Sedlák najviac ovplyvnil? Ak áno, o čo ide?
Docent Sedlák zastrašil moje akademické uvažovanie nad médiom fotografie. Ak by som sa s ním nestretol, fotografiu by som neštudoval. Asi by som bol stále fotografom. Možno by som bol reklamný fotograf, komerčný fotograf, úžitkový fotograf. Práve skrz docenta a jeho špecifický pohľad na veci a možnosť u neho študovať a spolupracovať s ním mi ponúklo iné uvažovanie o fotografii.
Skôr ma to ťahá k tomu výtvarnému, tomu kritickému, naozaj tomu akademickému prístupu k fotografii, čiže výskumu. Robím veci, ktoré nie sú bežné a sú odlišné od toho komerčného a naozaj také umelecké.
V súčasnosti sa popri práci pedagóga stále venuješ fotografii. Robíš na nejakom projekte? Ak áno, o čom je?
Teraz mám rozpracované dva veľké projekty, na ktorých pracujem. Jeden projekt sa zaoberá snami, čiže viac fotografujem v ateliéri svoje sny. Zapisujem si, čo sa mi sníva a potom to prostredníctvom inscenovanej fotografie realizujem v štúdiu. To je veľká vec prepojená so psychológiou a zároveň tam sú zachované biografické črty, ako som mal predtým v prácach, čiže je to aj o mne, o tých snoch. Je to také intímne a celkom zaujímavá práca.
Druhý projekt, ktorý teraz robím, sa volá „Nadhajzlové umenie“. To je voľný projekt, kde sa zaoberám fenoménom toaliet, toaletných papierov a takýchto rôznych sránd, cikania, kakania a tak. To je odpočinková vec. Veľmi ma to baví, pretože tam sa dá veľmi veľa foriem spájať. Je to taký úlet.
Snažím sa posúvať ďalej a hľadať nové výzvy a veci, ktoré ma bavia.
Keďže sa venuješ aj pedagogickej činnosti, ako by si zhodnotil prácu študentov?
Tí študenti sú každým rokom viac vizuálne gramotní. Čiže tie práce sú lepšie a lepšie. Musím povedať, že často učím študentov, ktorí predtým nemali kontakt s fotografiou. Napríklad na reklamnej fotografii, to je seminár pre marketérov druhákov - väčšina z nich sú tam nefotografi. Som prekvapený, ako k tomu pristupujú seriózne, ale aj aké výstupy potom reálne dokážu vyrobiť. Nie je to len reklama. Naozaj tam je cítiť presah do toho umeleckého. To rešpektuje dobu, lebo aj súčasná generácia, ktorá tu je a ktorá teda tvorí tie veci, tak fungujú trochu iné veci. Oni to majú navnímané, sú súčasťou tej generácie a pôsobí to tak autenticky, živo. Mám dobrý pocit.
Čo je také trochu negatívne, tak pri niektorých študentoch sa mi zdá, že je to veľmi tendenčné, tým ako Instagram a Pinterest a všade sú samé obrázky. Niektorí majú tendenciu skĺznuť do toho, že trochu kopírujú veci, ktoré videli na internete. Nehľadajú nápad v sebe, tú vizuálnu stránku, ale chytajú ju z internetu a nejako to lepia. To je trochu negatív, ale inak to hodnotím pozitívne. Sú šikovní.
Preferuješ digitálnu fotografiu alebo klasickú, analógovú fotografiu? Prečo?
Ťažko povedať, čo preferujem. Analógovú fotografiu mám v srdci, to mám strašne rád a aj sa tomu veľmi veľa venujem. Ale aj tá digitálna fotografia je super. Skôr to je o tom, že to delím. Niektoré projekty fotím na film. Niektoré fotím na digitál. Každé má niečo do seba.
Čo sa mi veľmi páči na analógovej fotografii konkrétne, je to, že to má isté limity. Tie limity, ktoré analógová fotografia má, považujem za prínosné, lebo ty keď máš tak ťa to núti trochu viac rozmýšľať, pristupovať k téme alebo celkovo k fotografovaniu. Zároveň sa mi na tom páči to, že keď to je na tom filme, tak to je na tom filme a je to, ako to je. Väčšinou upravíš len kontrast alebo čo.
Ale keď fotím na digitál, tak máš nekonečné možnosti úprav a neviem čo. Mám tendenciu, keď fotím digitálne veci, tak fotky ťahám do dokonalosti, až pôsobia neskutočne umelo, neautenticky, tak vylešteno. Preto ma baví film, lebo mi ponúka skrz limitáciu alebo obmedzenie núka autentickejší výraz.
Počas tvorby fotografie si sa venoval aj fotografovaniu v rómskych osadách. Čím ti to je blízke? A z akého dôvodu?
Okrem tých rómskych osád som fotil aj v iných zariadeniach, napríklad resociálne, slabých alebo pre mentálne chorých alebo po rôznych zariadeniach, kde som sa ocitol. Je mi to blízke srkz sociálnu rovinu. Verím v to, že fotografia má zobrať ťažšie osudy alebo to ťažšie a negatívne, čo máme v spoločnosti. Má otvárať dialóg. Preto som sa tým veciam venoval, lebo som veril, že fotografia môže ak nie niečo zmeniť, aspoň otvoriť diskusiu, dialóg.
Taktiež sa venuješ vystavovaniu fotografií. Ktorá z tvojich výstav je pre teba najzaujímavejšia alebo najdôležitejšia a čím?
Takú, čo mám najradšej, tak je práve výstava „Na hajzli“. To bola najlepšia výstava. Na tom sa mi páčilo to, že to bol srandovný nápad, ktorý mi napadol a zrazu to vystrelilo. Prišlo mi to autentické. To som nejako nekalkuloval, nešpekuloval, na nič sa nehralo. Bol to proste happening.
Jedna z tvojich výstav bola na CityARENE v Trnave. Môžeš to bližšie predstaviť, ako to celé vzniklo od začiatku?
Bolo tam pozadie toho celého, že v Trnave sa stavalo nákupné centrum CityARENA. Trochu som bol nahnevaný, za akých podmienok štadión a CityARENA vyrástli. Nebudem sa vyjadrovať k niektorým konkrétnym veciam, ktoré tam boli, ale napríklad archeologické práce boli trochu zanedbané v historickom centre pri hradbách.
Ak sa niečo takéto bežne stavia v centre mesta, tak vykopávky alebo archeologické práce trvajú dlhšie. Tu boli archeologické práce v skrátenom režime a podobne. Tak som trochu nahnevaný a celkovo som nad tým rozmýšľal tak, že zase ďalšie obchodné centrum. Totálne obrovské a namiesto toho, aby sa postavilo niečo, čo možno ľudia naozaj potrebujú. Nehovorím, ten štadión je super, štadión treba, ale zase sa stavia obchodné centrum, na ktorom niekto zarobí, zase len ten kapitalizmus, konzum a spotrebiteľská kultúra.
Nahnevalo ma to nejako. Tak som fotografoval vo verejnom priestore rôzne zabudnuté sochy, ktoré sú. Tie sochy som prekrýval obrovskou plachtou z igelitiek, čiže som tým chcel poukázať na to, že pod tlakom konzumu zabúdame na staré veci, ktoré máme, ktoré sú možno hodnotné, dôležité. Takže som fotky nafotil. Keď CityARENU otvárali, spravil som tam ilegálnu výstavu na záchodoch.
Čiže som tam prišiel počas slávnostného otvorenia a na záchodoch som vystavil fotografie nad pisoármi, ktoré zobrazovali tie prekryté sochy. Dal som vedieť ľuďom lokalitu záchoda. Výstava bola taká kritická. Reflexia toho, že v svätostánku konzumu som spravil takú kritickú vec.
Musel si osloviť CityARENU, aby mohla prebiehať akcia?
To bolo ilegálne. Tam to nebolo nahlásené. Hovoril som s právnikom, lebo som nevedel, ako skončím, lebo to bola ilegálna akcia. Ja som to tam načierno spravil. Čiže CityARENA v ten deň o tom nevedela. Oni sa o tom dozvedeli neskôr až z médií, ale tá výstava reálne prebehla ilegálne bez nejakého schválenia.
Čo by si odkázal začínajúcim fotografom?
Veľmi dôležité je, že keď niekto chce fotiť, tak musí fotiť. Nestačí sa len o fotografii baviť, ale treba reálne zobrať fotoaparát a ísť fotiť. Veľmi dôležité je potom to, okrem toho fotografovania, aj nad tým uvažovať a ísť trochu hlbšie za ten obraz.
Nevnímať to len tak povrchne, že toto je pekná fotka, ale že ako fotka súvisí so svetom? Čo hovorí o tom svete? Čo hovorí o mne? Čo hovorí o kamarátovi? Nielen teda to, že hovorí o tom, čo má kamarát oblečené, ale že aký je, ako súvisí so svetom okolo neho. Čiže fotografovať a nad tými fotkami potom uvažovať a hlavne sa stále vzdelávať.
Dôležité je, aby sa ľudia nezasekli na nejakej úrovni, že si myslia, že áno, už sú fotografi vedia spraviť peknú ostrú farebnú fotku a to je všetko. Práve tam ten fotograf skončí. Fotografia nám ponúka omnoho širšie možnosti, kedy človek môže skúšať iné možnosti a ísť hlbšie za ten obraz, za ten význam.
Niekedy je dobré mať tie svoje limity. Používať starý fotoaparát, skúsiť si lacný kompakt na film. Limitovať technické možnosti, lebo práve tá doba, ktorá nám ponúka tak dokonalé technické možnosti, tak nám niečo do istej miery uberá.
