Zálesáci spomínali, že ak narazili na stádo, tak to popri nich prechádzalo niekedy až 40 hodín! Tmavá masa tiel až po obzor. Bizóny tvorili hlavný zdroj potravy Indiánov a je jasné, že by to tak bolo donekonečna, keby... keby do hry nevstúpili chamtiví lovci s modernými zbraňami. Zabíjalo sa pre kožušinu, zabíjalo sa pre určité časti mäsa a jazyk. Ten sa stal vyhľadávanou lahôdkou pre smotánku na východe a v Chicagu dokonca existovala firma, ktorá sa zaoberala špeciálne konzervovaním bizónich jazykov. Bol to výnosný biznis a najprv sa zdalo, že množstvo bizónov je nekonečné.
No na scéne sa objavili aj sviatoční poľovníci. Tí nepotrebovali kožušinu, ani mäso. Prišli sa len pobaviť a výdatne im v tom pomohla železnica, ktorá sa šírila z východu na západ a zo západu na východ. Títo lovci - väčšinou zámožní a znudení biznismani - strieľali ďalekonosnými Sharpskami bizónov priamo z okien vlaku. Mŕtve zvieratá tak zostávali nevyužité na prérii a miesto tragédií označovali len kŕdle vtákov a neznesiteľný zápach. Indiáni sa najprv bezmocne prizerali, neskôr prepadávali skupiny lovcov, no nemohli byť všade. Práca lovca bizónov nebola teda riskantná len z dôvodu Indiánskeho prepadu. Bola náročná hlavne na fyzickú silu. Sťahovač koží obrátil bizóna na chrbát, rozrezal od krku smerom dole, zapriahol za voz a elegantne stiahol kožu. Bola to namáhavá práca a tak niet divu, že o sťahovačov bola núdza a niekedy sa na túto prácu posielali trestanci. Dreli od rána do večera, v zime či v lete, smrdeli podobne ako mŕtve zvieratá, boli zamastení od tuku a krvi a nezriedka sa stalo, že zahynuli pod kopytami splašeného stáda.
Pritom bizón pôsobil na prvý pohľad ako hlúpy tvor. Často nehybne stál, kým okolo neho padali mŕtvy druhovia. Až pach krvi ho donútil reagovať a vtedy sa stádo bezhlavo rozbehlo, pričom valcovalo, čo mu stálo v ceste. Indiáni lovili bizónov priamo zo sedla, lukom, kopijou či puškou, no podstatné bolo, že zo zabitého zvieraťa zúžitkovali takmer všetko. Kožušinu použili na típí, zo šliach vyrábali nite, tetivy na luky či niečo ako lepidlo, žalúdok využili na nosenie vody, mäso skonzumovali okamžite alebo ho spracovávali pre neskoršie použitie a takisto určité kosti vedeli použiť. Z mŕtvol zastrelených belochmi však úžitok nemali, no stáda sa približne do roku 1870 zdali nespočetné. Ale netrvalo dlho a lovci spozorovali, že ich už nie sú milióny, už sa nimi nečerná celý obzor, no stále ich bolo ešte dosť. Objavili sa aj prví „rekordéri" - Bill Tilgman či Buffalo Bill, ktorý počas svojej kariéry zabil asi 40000 bizónov! Za 500 dolárov mesačne aktívne zásoboval mäsom železničných robotníkov a newyorkskú smotánku.
Okolo roku 1872 už bizónov rapídne ubudlo, mnohí Indiáni prichádzali od hladu žiť do rezervácií a situáciu skomplikovalo dokončenie železnice, ktorá keď sa spojila, rozdelila stádo na dve polovice, no tie sa už nikdy nespojili. Bizóny totiž z neznámeho dôvodu neprekračovali železničnú trať. Vybíjanie bizónov navyše podporovali tí, ktorým prekážali Indiáni - keď nebudú bizóny, nebudú ani Indiáni. V roku 1875 už lovci sliedili za stádami celé dni, oficiálna cena za jednu kožušinu bola 2 až 4 doláre a prérie boli biele od kostí. Jeden podnikavý farmár neskôr prišiel na to, že keď tieto kosti rozdrví, dajú sa použiť ako kvalitné hnojivo. Bizóny dokonca takmer vyhynuli, v roku 1888 sa ich počet odhadoval na necelú stovku. Už vtedy ale niektorí farmári začali chovať na svojich pozemkoch zopár zachránených kusov a tieto sa neskôr rozmnožili. Dnes žijú bizóny na území U.S.A. v prírodných rezerváciách, napr. Yellowstone. V Kanade žije bizón vo väčšom počte, pretože tam nebol v takom množstve vyhubený.
