Zmluva z Fort Laramie z roku 1851 zaručovala Čiernemu Kotlíkovi a jeho ľuďom slobodný a nerušený život na obrovskom území v západnom Kansase a východnom Colorade. V roku 1859 však bolo v Colorade objavené zlato, ktoré zapríčinilo obrovský príval belochov na čejenské územie. Na základe objavu zlata sa postupom času stali Čejeni tŕňom v oku mnohým belochom. Situácie využil metodistický kazateľ plukovník John Chivington, ktorý naverboval armádu dobrovoľníkov a v „mene Božom" sa rozhodol raz a navždy zbaviť bohabojný biely ľud divošských bezbožníkov. A tak skoro ráno 29. novembra 1864 napadol pokojný čejenský tábor na Sand Creeku, v ktorom v tom čase bola vačšina starcov, žien a detí. Muži boli na love bizónov. Chivingtonova armáda opilcov však vraždila hlava-nehlava a dopustila sa pri tom nespočetných neľudských činov. Odsekávali ruky, nohy, ženám vyrezávali prirodzenie. Aj najmenšie deti boli postieľané.
„Z hníd sa rodia vši." - konštatoval Chivington.
Výsledkom bolo asi 150 mŕtvych Indiánov. Spokojný Chivington odtiahol naspäť do Denveru, vítaný ováciami zmanipulovaného obyvateľstva. Čierny Kotlík spolu so zranenou manželkou a zvyškom svojho ľudu zamieril na sever vyhľadať zvyšky svojho kmeňa. Avšak nie všetci už boli ochotní poslúchať večne zmierlivého Čierneho Kotlíka, ktorého ustavičné nabádanie na mierové spolužitie s bielym mužom im privodilo toľko nešťastia. Mnohí sa pridali k Severným Čejenom a niektorí začali podnikať prepady železnice a belošských usadlostí pod vedením vojnového náčelníka Roman Nose (Zahnutý Nos). Čierny Kotlík sa však naďalej pridŕžal mierovej cesty a v roku 1867 uzavrel v Medicine Lodge ďalšiu mierovú zmluvu s belochmi, ktorá mu už tentoraz mala definitívne zaručiť mier a to na území Indiánského Teritória (dnešná Oklahoma). Vládne sľuby boli, ako vždy, na míle vzdialené od reality. Prídely potravín boli naozaj biedne a tak sa čoraz viac mladých bojovníkov pridávalo k Roman Nose a keďze aj bizóny v kraji boli takmer vyhubené, Indiáni boli nútení prepadávať farmy. Nie vždy, ako to už býva, išlo o prepady za účelom získania potravín. Mladí muži si robili, čo chceli, aj napriek varovaniu Čierneho Kotlíka a ostatných starších náčelníkov. A tak sa vláda rozhodla aj tento konflikt riešiť vojenskou silou a opäť si to odniesli nevinní. Čierny Kotlík táboril spolu s Kiowami a Arapahmi v údolí Washity, kde ich 27. novembra 1868 napadol vojenský oddiel pod vedením plukovníka Georgea Armstronga Custera. Keďže Indiánski muži boli na love, znovu išlo o nerovný boj, 53 žien a detí bolo vzaných do zajatia, 103 Indiánov zahynulo. Pri Washite našiel smrť aj Čierny Kotlík. Navždy dobojoval svoj sen o mierovom spolužití belošškej a indiánskej rasy.
„Hoci mi krivdili, žijem v nádejách. Nemám dve srdcia... Opäť sa schádzame, aby sme uzavreli mier. Moja hanba je veľká ako zem, ale vykonám, čo mi moji priatelia radia. Kedysi som si myslel, že som jediný, kto neochvejne zostane belochovým priateľom, odkedy však prišli a pobrali nám chatrče, kone a všetko ostatné, ťažko mi padne uveriť belochom."
Obrázky - Čierny Kotlík je v dolných radoch druhý zľava
Obr. Čierny Kotlík prichádza do Denveru na jednanie
