Rock Creek slúžila ako dostavníková stanica, zastavovali sa tu nákladné vozy a bola tu prepriahacia stanica Pony Expresu, ktorý bol v tom čase na vrchole slávy. V Rock Creek mali cestujúci z dostavníkov (často ich bolo aj desať) príležitosť na oddych. Miesto ležalo na okraji divočiny, za jej hranicou boli v tom čase ešte neobmedzenými pánmi Indiáni. Mladý James Butler sa staral zhruba o dvadsaťpäť koní a jeho zamestnávateľ, firma Russell, Majors & Waddell ho sem umiestnila, aby si vyliečil svoje zranenia zo súboja s medvedicou. Hickok totiž predtým prevážal kryté nákladné vozy. Cez mnohé problematické horské úseky musel prechádzať s najvyššou opatrnosťou. Niekedy presunul cez úzke skalnaté priesmyky len jeden voz, aby sa vrátil po ďalší a ďalší. Na jednom z horských priesmykov nečakane narazil na medvedicu s dvoma mláďatami. Tá neváhala a na nebezpečného votrelca okamžite zaútočila. Kôň, na ktorom James Butler sedel, prepadol smrteľnej hrôze. Zhodil jazdca na zem. Omráčený Hickok stratil pušku, no nestratil duchaprítomnosť, do medvedice nadávkoval celý zásobík z revolvera, ale účinok bol zatiaľ nulový. Medvedica ho zovrela do svojho smrteľného objatia a zasadzovala mu jednu ranu za druhou. Zakrvavený Hickok medzitým vytrvalo bodal loveckým nožom. Tieto rany spolu s guľkami s pištole napokon vykonali svoje dielo a medvedica padla mŕtva. Zraneného Hickoka objavil až ďalší jazdec a dopravil ho do Santa Fé. Neskôr sa zotavoval v Kansas City. Na dlhú dobu nebol schopný vykonávať prácu, ktorú robil, a tak ho zamestnávateľ vyslal na Rock Creek.
Udalosť s medvedicou spôsobila, že James túžil po kľude a živote v ústraní. Do cesty sa mu ale postavil dobrodruh a zlatokop Dave McCanles, ktorý stanicu na Rock Creeku založil. V Severnej Karolíne zanechal ženu a deti, aby skúsil šťastie, avšak v tlačenici zlatokopov sa mu príliš nepozdávalo. V prepriahacej stanici už ale uspel, jeho biznis prosperoval a tak sa rozhodol priviesť sem aj svoju rodinu. Postavili si ranč neďaleko Rock Creek a McCanles napokon výhodne predal stanicu firme Russell, Majors & Waddell. Treba však povedať, že firma nezaplatila McCanlesovi v hotovosti celú sumu, čo bola obrovská čiastka, ale dohodli sa na splátkovom kalendári. Splácanie mal zabezpečiť zamestnanec firmy, vedúci stanice Horace Wellman. Medzitým sa však udialo, čo málokto predpokladal. Pony Expres skrachoval a firma Russell, Majors & Waddell začala so splátkami meškať. A toto sa McCanlesovi vonkoncom nepozdávalo. Bolo to celkom pochopiteľné, nakoľko išlo o veľké peniaze. McCanles bol však impulzívny chlap, vyhrážal sa, bol agresívny a až príliš často bol nevítaným návštevníkom na Rock Creek. Navštevoval stanicu takmer denne a svoju zlosť si v prípade Wellmanovej neprítomnosti vyvršoval na mladom Hickokovi, pretože práve on zastupoval Wellmana. Hickok bol stále zo stretnutia s medvedicou akýsi zakríknutý, stále sa liečil zo zranení, spory nevyhľadával a na McCanlesove nadávky zatiaľ nereagoval. Rozhodne to ešte nebol ten pohotový pištoľník, na akého sa mal čoskoro zmeniť. Avšak kalich jeho trpezlivosti mal čoskoro pretiecť...
12. júla 1861 sa McCanles rozhodol, že už ďalej nebude znášať Wellmanove výhovorky a svoje peniaze si vymôže hoci aj násilím. Dvere mu otvoril Hickok, McCanles ho zasypal urážkami a chcel odsotiť Hickoka, aby si prekliesnil cestu za Wellmanom. Lenže Hickok mal príkaz McCanlesa dnu nevpustiť, no keďže ten sa dobíjal násilím, Hickok tasil kolt, vypálil a trafil presne. Guľka zasiahla Davea McCanlesa rovno do srdca. Jeho traja pomocníci začuli streľbu, Hickok však zahájil paľbu aj na nich, spôsobil im ľahšie zranenia, no prenasledovať ich nechcel. Avšak z domu práve vyrazil nazúrený Wellman, ktorému už zrejme tiež pretiekla trpezlivosť. Na pomoc si zobral Brinka, pomocníka v stajni a pustili sa za McCanlesovými druhmi. Dostihli ich a bez milosti zastrelili.
A potom vznikla legenda. Poriadne nafúknutá legenda, ako to už na Divokom Západe chodilo. Zvyšoval sa počet mŕtvych, zveličovala Hickokova zásluha. James Hickok vraj v ten deň zabil desať chlapov. A títo chlapi vraj boli nebezpeční desperádi, neštítiaci sa lúpeže ani vraždy. Hickok vraj bol zranený, zasiahnutý viacerými guľkami, ale ako jediný prežil. A samozrejme vznikli rôzne verzie legendy, ktoré sa pretekali počtom mŕtvych a počtom zranení na Hickokovom tele. A Hickok, ktorý toho nikdy veľa nenavravel, svojim mlčaním akoby potvrdzoval tieto historky. Určite mu to lichotilo, no možno nepovažoval za potrebné mýty spochybňovať, keďže nepredpokladal, čo všetko spôsobia. A tak sa okolo neho začala tvoriť bublina slávneho pištoľníka, neochvejne stojaceho na strane práva a spravodlivosti. Konanie Hickoka na Rock Creeku však nebolo tak jednoznačne o práve a spravodlivosti, svoju pravdu mal aj McCanles, došlo však k násiliu... Každopádne žiadna legenda nevznikne len tak pre nič za nič. Hoci McCanlesov masaker bol poriadne prekrútený, nikto nemôže Hickokovi uprieť odvahu pri boji s medvedicou či vyvrátiť jeho umenie strieľať rýchlo a presne. Bol to vysoký chlap, dobre stavaný, disponoval odvahou a silou. A vo svojom živote neraz dokázal, že si status legendy naozaj zaslúži.
McCanlesov masaker dal údajne Billovi aj jeho prezývku. Neznáma žena ho oslovila: „Ale si im to ukázal, Divoký Bill!"
Zdroj: Ladislav Švihran - Tichý chlapec z Illinoisu
