Vtedy to ešte nikto netušil, ale išlo o posledného voľne žijúceho Indiána v Kalifornii a pravdepodobne aj v Spojených štátoch amerických. Bol takmer nahý, v ušiach mal remienky z jelenice a v nose drevený kolík. Mäsiar okamžite telefonoval šerifovi Webberovi, ktorý prišiel aj so svojími zástupcami a nakoľko Indián vôbec nekládol odpor, bez problémov bol umiestnený do väzenia v Oroville, pretože aj keď neurobil žiadny priestupok, šerif nevedel, čo s ním. V tých dobách už Indiáni zabíjaní neboli a tak sa šerif aspoň snažil zistiť, o akého Indiána ide. Dal si zavolať niekoľko Indiánov z okolitých rezervácií, ale ku komunikácii neprišlo. Záhadný Indián čoskoro pútal pozornosť a šerif Webber musel zvedavé davy odháňať. Správy o Indiánovi rýchlo preskočili hranice okresu a šírili sa po Amerike. Články v novinách neunikli pozornosti dvoch mladých etnografov z Kalifornskej univerzity - Alfredovi L. Kroeberovi a Thomasovi T. Watermanovi. Tí sa zaoberali štúdiom Kalifornských Indiánov a telegrafovali šerifovi Webberovi, aby Indiána nepustil, kým neprídu. Keď obaja etnografi zistili, kde bol Indián objavený, po určitom čase si uvedomili, že Indián bude pravdepodobne z kmeňa Yana, ktorým kedysi územie patrilo. Podrobne pátranie ich nakoniec priviedlo sokujúcemu výsledku - Indián patril do podskupiny Yahi, o ktorej sa súdilo, že už dávno vymrela! Waterman dovtedy oslovoval Indiána (ktorého neskôr nazvali ako Ishi, čo v jeho rodnom jazyku znamená „Človek") desiatkami slov rôznych Kalifornských i vzdialenejších kmeňov, až Ishi napokon zareagoval na slovo „siwini", čo znamená v jazyku Yahi „žltá borovica". Ishi okamžite zmenil vystrašený postoj na viac priateľský, objavovali stále viac slov z jeho jazyka a tak sa začal jeho nový život medzi belochmi. Kalifornská univerzita okamžite prejavila o Indiána záujem a vedci si muža odviedli so sebou.
Ako však žil Ishi pred 29. augustom 1911 a čo ho priviedlo medzi belochov? Ishi s najväčšou pravdepodobnosťou žil dlhé roky úplne sám, ako posledný žijúci príslušník svojho kmeňa. Samota a nedostatok potravy ho dohnali až k tomu, že prišiel medzi belochov a zrejme mu bolo jedno, čo s ním bude. Belochov poznal totiž zo svojej mladosti iba ako vrahov.
Ishi sa narodil okolo roku 1862, v Kalifornii, kde žilo aj asi 3000 príslušníkov kmeňa Yana a Ishi patril do jeho južnej jazykovej skupiny Yahi. Žili v 8 dedinách pri Mlynskom a Jeleňom potoku. Tento kraj ovplýval bohatstvom lovnej zveri a lososov. V dobe, keď sa Ishi narodil, vrcholilo v Kalifornii systematické likvidovanie Indiánov. V roku 1848 tam totiž vypukla zlatá horúčka, do oblasti sa prihrnuli vyvrheli najhrubšieho zrna a s nimi rôzne choroby, ktoré kosili Indiánov v stovkách. Zveri ubúdalo a Indiáni hladovali. Preto si občas vypomohli nejakou krádežou na belošskom pozemku, ale v skutočnosti im bolo pripísaných oveľa viac prehreškov, než skutočne spáchali. Trestné výpravy boli časté a belosi neriešili, kto stojí za krádežou. Boli príliš zbabelí hľadať skutočného vinníka a napokon, veľmi radi sa brodili v divošskej krvi.
August v roku 1865 bol pre Yahiov osudný. V kraji bola vyvraždená rodina bieleho farmára, nikto nepátral po skutočnom vinníkovi a čoskoro bola na ceste 17 členná trestná výprava pod vedením zabijákov Andersona a Gooda. Ako prvý sa im postavil do cesty tábor Yahiov na Mlynskom potoku. Bez jednania a výstrahy zahájili paľbu. Proti opakovačkám nemali Yahiovia šancu a čoskoro vody potoka sčerveneli krvou 74 zabitých Indiánov. Medzi tými, ktorý mali to štastie a zachránili sa, bol aj v tom čase asi trojročný Ishi. Napriek nízkemu veku sa na tento masaker celý život dobre pamätal, no nerád o ňom hovoril, možno aj preto, že medzi zabitými bol aj jeho otec. Od tohto masakru už Indiáni nemali pokoj. Stiahli sa hlbšie do hôr a museli sa presúvať z miesta na miesto, pretože po ich stope vysielali belosi často cvičených psov. V roku 1871 tieto psy vystopovali posledných asi 40 Yahiov a belosi sa opäť raz precvičili v streľbe a skalpovaní (ktoré Yahiovia dovtedy nikdy nepoznali). Po týchto jatkách zostalo na slobode už len asi 15 Yahiov. Svojím súkmeňovcom vystrojili pohrebný obrad v duchu tradícií a potom naoko zmizli z povrchu zeme. Ryby lovili len oštepom alebo do sietí, zver strieľali len lukom, oheň zakladali malý a nenápadný. Ich obydlia boli odľahlé jaskyne alebo neprístupné skaly. Snažili sa robiť čo najmenší hluk a nezanechať po sebe žiadne stopy. Obliekali sa do kožušín, pod ktorými aj spali.
Keď potom belosi roky nezazreli žiadneho Indiána, víťazstvo bolo spečatené a Indiánsky problém vyriešený. Len im uniklo, že vrážd a krádeží akosi neubudlo a teda zlodeji neboli len červenej farby kože...
(pokračovanie nabudúce)
